Už navždy ostane prvým trénerom, ktorý dostal michalovský futbal do najvyššej súťaže. František Šturma aj päť rokov po historickom postupe považuje Michalovce vo svojej trénerskej kariéry ako najúspešnejší medzník. V sobotu trinásteho júna uplynulo práve päť rokov od momentu, kedy sa Michalovčania tešili z postupu do Fortuna ligy. Aj o tom je už rozhovor s trénerom, ktorý ich do najvyššej súťaže doviedol.
Najskôr mal skončiť do šiesteho miesta
Obrovským paradoxom je, že Michalovčania nemali v úvode sezóny 2014/15 postupové ambície. Družstvo malo za sebou desať druholigových sezón, v ktorých prišlo viackrát sklamanie. Pred sezónou prišlo k rapídnemu omladeniu, šancu sa vedenie klubu rozhodlo dať viacerým talentovaným mladíkom zo svojej liahne. „Čo si pamätám, keď som sem išiel, bolo mi povedané, aby sme v základnej časti východnej skupiny skončili do šiesteho miesta. Keď sme vyhrali v úvodných štyroch kolách, vedenie klubu si ma zavolalo a padla otázka, či sa dá postúpiť. Moja odpoveď bola nebláznite! Tak ako sme štyrikrát vyhrali, môžeme aj štyrikrát prehrať,“ spomína si František Šturma, ktorý bol nakoniec úspešný a spanilú jazdu so svojim tímom ukončil v poslednom kole v Skalici, kde jeho zverenci vyhrali 2:0 v priamom súboji o prvé miesto.
Slovo postup padlo prvýkrát na začiatku zimnej prípravy
Pán tréner, pred piatimi rokmi sa zrodil historický moment pre michalovský futbal. Vráťme sa ale ešte rok dopredu, kedy ste sa ujal kormidla v MFK Zemplín. Mali ste postupové úmysly už vtedy?
„Nie, nemal! Cieľ som dostal hrať pekný futbal a byť do šiesteho miesta. Dlho sme to držali v tajnosti. Bolo to tak prakticky celú jesennú časť. Prvýkrát slovo postup padlo až na začiatku zimnej prípravy, kde ste už vy média na mňa tlačili, aby som to povedal. Ja som sa snažil dlho tých mladých chlapcov chrániť, pretože som nevedel, ako to zoberú.“
Vaši mladíci to nakoniec uniesli a vyskočili do veľkého futbalu. Viacerí hrávajú alebo hrali najvyššie súťaže, niektorí sa dokonca presadili aj v zahraničí. Verili ste, že to tak môže byť?
„V prvom rade musím povedať, že som dostal síce mladé, no nesmierne talentované a pracovité družstvo. Mám obrovskú radosť, že sa chlapci dostali vyššie. Uverili tým slovám, ktoré sme im spoločne s realizačným tímom hovorili od začiatku. Takisto sa veľmi teším z toho, že niektorí sa presadili aj v zahraničí. Trebárs Martin Koscelník momentálne hráva za český Liberec. Na druhej strane ma hrozne mrzí súčasná koncepcia Michaloviec. Prevládajú tu legionári. My sme to „vykopali“ s vlastnými chlapcami, či chlapcami z regiónu. Mali sme síce päť Španielov, no potom tu boli iba chlapci z okolia. Teraz je situácia iná.“
Spomínate, že ste išli aj španielskou cestou. Mali ste tu päť hráčov z tejto krajiny. Aký bol ich prínos pre tím?
„Bol obrovský! Charakterovo to boli všetko výborní chlapci. Tímu rozhodne mali čo dať, či už to bol Bayón, Perez, Vernon, alebo ďalší. Boli silní na lopte, tímu dali také „španielske veci“ Mňa osobne veľmi potešilo, že väčšina z nich sa naučila po slovensky, čo bolo dobré aj pre kabínu. Napríklad Vernon hrá dodnes na Slovensku. Naši „Španieli“ boli obrovským prínosom. Ako ľudsky, tak aj futbalovo. Boli sme taká jedna futbalová rodia, k čomu výrazne prispeli aj títo chlapci“
Za vášho pôsobenia vyskočil hlavne Bayón, ktorý nastrieľal v postupovej sezóne osemnásť gólov. Po svojom odchode z Michaloviec už nemal takéto sezóny. Prečo?
„Keď som do Michaloviec prišiel, hovorili mi, že Bayón už je za zenitom. Že je tučný, nemá kondíciu a chýbajú mu futbalové veci. Vtedy tu hral na pravej strane zálohy. Ja som mu dal šancu v strede zálohy a vyšlo to. Asi to bolo pre neho optimálne miesto. K nemu som dal behavých chlapcov, čo bolo veľmi dôležité. On mi dôveru vrátil tým, že všetko sa točilo popri ňom. Pozícia špílmachra mu sadla. Čo sa týka druhej časti otázky, ja som s ním v kontakte dodnes. Z Michaloviec odišiel do tretej talianskej ligy a momentálne hrá štvrtú ligu vo svojej krajine. Ako hovorím, som s ním v kontakte dodnes. To som ale s viacerými hráčmi. Tu sa potvrdzujú tie slová, ktoré som povedal, že sme boli jedna rodina. Platí to dodnes.“
Z vášho kádra sa presadili viacerí. Momentálne najviac vyčnievajú Vernon, ktorý hráva za Slovan Bratislava a Martin Koscelník, ktorý zase pôsobí v českom Liberci. Čo hovoríte na ich progres?
„U Vernona sme videli hneď obrovský potenciál. Keď si spomínam po našom príchode mal nejaké zdravotné problémy a preto sme ho v prvých zápasoch „liečili“ na tribúne. Už vtedy to bol ambiciózny chlapec, ktorý to mal v hlave zrovnané. Vedel, čo chce, vedel to rozvinúť. Aj preto hrá momentálne za slovenského majstra. Martin Koscelník nebol až taký talentovaný, ale veľmi pracovitý hráč. Takéto typy hráčov majú tréneri veľmi radi. Svojou pracovitosťou sa dostal až tam, kde je teraz.“
Kedy ste začali veriť v postup?
„Bolo to niekedy v novembri. Videl som obrovský tímový duch. Chlapci stáli za sebou, jeden druhému pomáhali. Aj keď nejaké veci niekedy zaškrípali, všetko sme rýchlo vyriešili. Družstvo „šľapalo“ aj napriek tomu. Nastavili sme také pravidlá, že kabína fungovala, čo bol jeden z hlavných dôvodov, že sme postúpili.“
Naplnil obidva ciele
S akými cieľmi ste sem v lete roku 2014 prichádzali?
„Mojím vnútorným cieľom bolo splniť prianie majiteľov klubu postúpiť do najvyššej súťaže. Michalovce mali predtým výborné zázemie, no nedarilo sa im urobiť posledný krok. Majitelia klubu páni Šoltinský a Sabol tomu venovali niekoľko rokov svojho života, veľa energie a peňazí. Prvým cieľom teda bolo postúpiť a druhým naplniť michalovský štadión. Oba ciele sa podarilo zrealizovať. Podarilo sa nám postúpiť v čase, kedy tomu nikto v klube neveril. Nik neveril, že s mladými hráčmi môžeme postúpiť do ligy, nám sa to podarilo. Keď si spomeniem, keď sa predávali lístky na najvyššiu súťaž a videl som obrovské rady, mal som výborné pocity a obrovskú radosť.“
Čo hovoríte na fakt, že už navždy budete prvým trénerom, ktorý doviedol Michalovce do prvej ligy?
„Teším ma to, no určite sa mi to nepodarilo samému. Je to diel práce všetkých v klube. Výbornú prácu odviedol môj asistent Aďo Devečka. Našou nevýhodou bolo, že sme sa predtým tak s ním, ako aj s trénerom brankárov Martinom Raškom nepoznali. Museli sme si na seba zvyknúť. Určite to neberiem tak, že som postúpil sám. Postúpili sme všetci spoločne. Celý realizačný tím sme si dobre sadli a dobre k nám zapadol aj Vlado Rusnák, ktorý prišiel neskôr. Určite to nie je tak, že prišiel Šturma a postúpilo sa. Je to tak, že prišiel Šturma, nastavili sa nejaké veci a postúpili sme spolu všetci ako jeden klub, ako jedna rodina.“
Rozhodovalo sa v poslednom kole na pôde vášho najväčšieho rivala Skalice. Na Záhorí ste vyhrali 2:0 a aj keď mal domáci tím skúsenejší káder, prvé miesto ste získali vy. Spomínate si ešte na tento duel?
„Nezabudnem na neho asi nikdy. Mrzí ma ale, že zo všetkých zápasov mám dvd záznamy, akurát tento mi chýba. Buď sme ho domov nepriniesli, alebo sa niekde stratil. Zrejme ho už nikdy nezískam... Čo sa týka zápasu, my sme tam prišli veľmi dobre pripravení. Počas jari sme už pracovali s mentálnym trénerom, čo bolo veľmi dôležité. Vedeli sme, že oni sú favorit, že oni doma body nestrácajú. Prišli sme tak kľudní a sebavedomí. K prvému miestu nám stačila remíza a vtedy sme už vedeli, že aj z druhého miesta sa bude postupovať. Hráčov som motivoval aj tým, že som im povedal, že vždy sa bude hovoriť o víťazovi ligy, o tom, kto postúpil z druhého miesta nie. Na hráčov sme apelovali týmto spôsobom a nakoniec to vyšlo. Chlapci zahrali výborne takticky. Skaličania mali už nachystané tričká s nápisom víťaz ligy, čo sa mi v motivácii veľmi hodilo. Zápas nám vyšiel po všetkých stránkach a po zásluhe sme ho vyhrali 2:0.“
Ako poctivo trénovali, tak poctivo oslavovali
Ako si spomínate na oslavy?
„Sú to krásne spomienky. Oslavy boli obrovské. Tak ako poctivo chlapci trénovali počas celého roka, tak aj poctivo oslavovali. Všetko sme to zakončili oslavou v nedeľu v Michalovciach.“
Michalovčania sa za päť rokov udomácnili vo Fortuna lige. Dalo sa čakať, že si budú počínať takto už vtedy?
„Začiatky každého nováčika sú ťažké. My sme to pocítili na vlastnej koži. Neučili sme sa iba my tréneri, ale aj hráči a vedenie klubu. Do sezóny sme vstupovali s mladým kádrom, nikoho sme nekupovali. Išli sme do najvyššej súťaže s hráčmi, ktorí pred dvoma či troma rokmi hrávali v doraste, alebo za rezervu. Skúsenosti zbieral každý. Niektorí z kádra tu hrajú už piatu sezónu Fortuna ligu, čo sa prejavuje na ich výkonoch. Sú už skúsení. Učili sme sa aj my tréneri, aj vedenie klubu. Každý z nás urobil nejaké chyby. Pamätám sa, že nám dvakrát počas zápasu zhaslo svetlo. Boli niektoré okamžiky, na ktoré klub nebol pripravený a ktoré musel zažiť, aby sa veci neopakovali."
Ako sa zmenil František Šturma za tých päť rokov?
„Trénersky dospel a zmúdrel! Vek a skúsenosti vám niekedy chýbajú. Aj teraz som mal úraz, po ktorom som prehodnotil určité veci. Na niektoré sa už pozerám s nadhľadom.“
Beriete michalovský angažmán za zatiaľ najúspešnejší vo svojej kariére?
„Samozrejme, že beriem. Do ligy sa nepostupuje každý rok. Bol to historický úspech klubu, aj môj. Ako druhý najväčší úspech beriem to, že sme vtedy druholigovým Popradom postúpili do semifinále Slovnaft Cupu. Čo sa týka Michaloviec, ja som tu strávil necelé tri roky života. Predtým som tu bol asistentom, potom hlavným trénerom. Michalovce ostanú v mojom srdci navždy. Stále sledujem, čo sa tam deje, stále sledujem ich výsledky a keď môžem, pozriem si ich zápas v televízii. Najviac ma zabolel môj odchod. Ale to rozoberať nechcem...“
František Šturma na prvom tréningu (foto: Róbert Andrejov)
Problémy s chrbticou
František Šturma dával o sebe vedieť aj po odchode z Michaloviec. Trénoval najskôr druholigový Poprad, následne mal angažmány vo svojej krajiny. Posledný pol rok ale netrénuje. Odstavili ho problémy s chrbtom. „Zasiahlo ma to krátko pred Vianocami, kedy som musel podstúpiť operáciu. Momentálne je to už lepšie. Už som v značnom bode rehabilitácie a už sa obzerám aj po novom pôsobisku. Netajím, že nejaké rokovania som už mal,“ poznamenáva František Šturma, rodák z českého Nymburgu.
Peter Brendza (Peter Brendza a Róbert Andrejov)
