Slovensko nakoniec bez športu neostane. Premiér Igor Matovič nakoniec kapituloval pod paľbou kritiky a búchajúcich hokejok pred úradom vlády. Hromadné podujatia, či už športové, alebo kultúrne, či omše, nakoniec budú iba s maximálne päťdesiatimi účastníkmi, čo vôbec ideálne nie je. Ale, budú. To je po strede najdôležitejšie.
Kompetentní si konečne uvedomili, že idú pochovať šport ako taký. Dali mu respirátor, no ešte ho nezachránili. Zvíťazil zdravý rozum, no výhra ešte nie je nikoho. Aj takýmto spôsobom by sa dala nazvať stredajšia správa, že podujatia byť môžu, ale len s obmedzeným počtom ľudí a bez divákov. Aj keď divadelné predstavenie bez diváka si predstaviť neviem. Čo si herci, ktorí hrajú v predstavení na samom konci sami zatlieskajú???
Päťdesiat ľudí na športovom podujatí ale vonkoncom nestačí. Napríklad pri hokejovom zápase hrajú proti sebe 22 hráčov, čo je už 44 ľudí. Žiacke a dorastenecké zápasy sa ešte možno zvládnuť dajú, ale seniorské... Prirátajme po troch tréneroch na oboch stranách a už máme päťdesiatku. Kde sú ale maséri, doktori, kustódi? Kde sú rozhodcovia, delegáti, časomerači, zapisovateľ, hlásateľ a rolbár? Kde sú média, ktoré majú prinášať čerstvé informácie zo zápasu, keď ich nemôže priamo na tribúne nasať divák? A to ešte nepíšem o televíznom prenose, či prenose cez internet. Tu už prichádzame skoro k číslu 100. Kto toto môže navrhnúť? Iba ten, čo v živote na športovom podujatí nebol...
Poďme ale k najdôležitejšej správe dňa. Tou je, že šport žije ďalej. Síce nateraz bez divákov, no verme, že to nebude donekonečna. Teraz prichádza na svetlo sveta druhá otázka. Tou je, kto klubom nahradí ušli zisk. Keď totiž niekto zakáže vstup diváka na tribúnu a teda zakáže klubom ich najväčší zdroj príjmu (zväčša aj jediný), mal by povedať aj plán B, kde majú kluby peniaze získať. A keď ho nemá, tak sa musí snažiť im pomôcť sám. Dá sa to v Českej republike, musí sa to dať aj na Slovensku...
Peter Brendza
