Jeden z najznámejších michalovských hokejových trénerov Ján Poláčko oslávil nedávno jubilejné sedemdesiate narodeniny. Známy trénerský „tvrďas“, ktorý viackrát svojich zverencov zviezol pod čiernu zem, ale aj pochválil, si pre náš portál zaspomínal na svoje hokejové aj trénerské začiatky, ale nevyhli sme sa ani súčasným témam.
Poláčko si momentálne so svojou manželkou Alenou, ktorú spoznal na vojenčine v Písku, užíva zaslúžený dôchodok. Na ňom mu zostáva čas na dcéry Zuzanu a Alenku, či štyri vnúčaťa. „Trénoval som 39 rokov. Jubilejný štyridsiaty mi dopriaty už nebol, no nevadí, na nikoho sa nehnevám. Momentálne mám čas na rodinu,“ rozhovoril sa čerstvý sedemdesiatnik, ktorému športu prepadla prakticky celá rodina. „Manželka je bývalá hádzanárka. Dcéra Zuzana bola zase majsterkou Slovenska v džude a druhá dcéra Alenka sa venovala takisto hádzanej. Športovali aj vnúčatá, ktoré sa venovali hokeju, džudu či krasokorčuľovaniu,“ pokračuje Poláčko.
Trénoval aj vicemajstra sveta
Jánovi Poláčkovi za 39 rokov trénerskej praxe prešlo rukami veľmi veľa hráčov. Jeden z nich Kristián Kudroč je dokonca vicemajstrom sveta a zahral si v kanadsko-americkej NHL či nadnárodnej KHL. „Trénoval som viacerých. Najviac si spomínam práve na Kudroča, Minčáka či Maťa Stripaia. Viedol som ale aj ďalších hráčov, ktorí sa neskôr presadili aj v mužskom hokeji a boli aj slovenskými mládežníckymi reprezentantmi. Napríklad som viedol dvojicu Rado Petruňa a Vlado Vankovič, ktorí neskôr prestúpili do Trenčína a odtiaľ boli členmi reprezentácii od šestnásť do osemnásť rokov. Spomínam si ale aj na ďalších. Menovite teraz na rýchlo Kachnič, Saxun, Ľubo Ihnát, Laco Mucha, Petrík, Pado. Najlepšia partia bola okolo Chmuroviča, Laca Muchu, či Petrušku, Kolesára, Petruňu, Švárneho, Hinďoša, Pada, Falisa a Terezku. To boli charakterovo výborní chlapci. Nielenže, že sa dobre učili, ale pracovali aj na ľade,“ spomína si Ján Poláčko. Práve Kudroč to dotiahol najďalej. Zdal sa mu počas pôsobenia v mládeži taký dobrý, aby si neskôr zahral aj v NHL. „Hlavne bol veľmi cieľavedomý. Kristián mal obrovskú silu a z nej vo svojej hre ťažil. Veľmi na sebe makal. Keď si spomínam, hral už za áčko a v Topoľčanoch mu Miroslav Lažo povedal, choď radšej hrať do NHL, lebo nás tu všetkých likviduješ... Bol to chlapec, ktorý mal jednu odrazovú nohu. Dosť dlho nám trvalo, aby sme ho naučili používať nohy obidve. Jemu veľmi pomohlo to, že relatívne skoro už hral za áčko a druhý moment, ktorý naštartoval jeho kariéru bola účasť na MS do 18 rokov, kde sa prezentoval výbornými výkonmi,“ zaspomínal si jeden z najznámejších a najkrutejších michalovských mládežníckych trénerov. Veril, že si jeho zverenec v budúcnosti zahrá v NHL? „Vtedy sme si ešte nemysleli, že sa dostane takto ďaleko. Určite mal na to, aby hral vyššiu súťaž ako prvú ligu v Michalovciach. Ako som ale povedal, bol strašne cieľavedomý a v hokeji chcel niečo dokázať. Vedel veľmi dobre anglicky. Keď už vedel, že pôjde do draftu, absolvoval s Ľubom Fajčákom veľmi tvrdú prípravu. To boli doslova galeje. Práve tam nabral obrovskú silu a tá mu pomohla. To ako sa tvrdo pripravoval, to by bolo veľa aj na koňa.“
Niekedy museli aj prehrať
Za svoju najlepšiu sezónu považuje sezónu 1995/96, v ktorej do najvyššej Extraligy naraz postúpil mladší aj starší dorast. „Bolo to veľmi náročné,“ rozhovoril sa Poláčko k svojej najúspešnejšej sezóne. „Pamätám si ako si nás s trénerom juniorky pánom Goffom zavolalo vedenie klubu s tým, že keď sa nepostúpi do Extraligy, obaja skončíme. Zo začiatku to bolo ľahšie. Súperov sme porážali rad radom. Bolo to aj výborným tréningom. Chlapci makali ako „fredky“. Sústredenie sme mali v Tatrách a práve tam sa začala rysovať výborná partia. Z tejto tvrdej prípravy sme žili celú sezónu,“ pokračuje Poláčko. Z dovtedy jedinej sezóny medzi slovenskou elitou má Poláčko viacero skúsenosti. „Ja som viedol vtedy dorast, s ktorým sme boli vysoko v tabuľke. Žiaľ, vtedy to bolo tak, že s juniormi, teda staršími dorastencami vypadáva aj mladší dorast. A naša juniorka skončila na poslednom mieste... Stali sa aj také veci, že sme niekedy museli aj prehrať, aby vyhrali juniori. Žiaľ, nepodarilo sa nám zachrániť juniorku a s tou vypadol aj dorast, ktorý mal v sebe obrovský potenciál.“
Najnekompromisnejší tréner
Ján Poláčko si pri svojej trénerskej práci vyslúžil od svojich zverencov obrovský rešpekt. Viacerí dodnes spomínajú, že prísnejšieho trénera nemali. „Ja som neodpustil nič!,“ dvíha obočie čerstvý sedemdesiatnik, ktorý vzápätí k tejto téme dodáva. „Hráčom som hovoril aj to, že takého hokejistu ako ty urobím aj tri vedrá, alebo potrhám ťa ako toaletný papier. Disciplína proste na mojich tréningoch musela byť! Bez nej to nešlo. Najviac si odo mňa hráči vytrpeli cez letnú prípravu. Išli sme až na hranu. Viacerí mi pýtali zdravíčko, aj iné veci... Na druhej strane sme zažili aj kopec srandy a zábavných historiek.“
Vo Frýdku Místku prelomili všetky bariéry, pomohla príprava vo Vinnom
Najviac si hokejový tréner na dôchodku spomína na turnaj v českom Frýdku Místku. Tam jeho zverenci išli s malou dušičkou, prišli však s obrovským pohárom za prvé miesto. „Desať rokov tam slovenské mužstvo nevyhralo a aj nám to dávali pocítiť pri odchode, že na čo tam ideme. Prišli nejaké Michalovce a celý turnaj vyhrali. Pamätám si, že v zápasoch sme dostali maximálne dva góly a pod päť sme nešli. Chlapci podali také výkony, ktorými ohromili všetkých. Až sa ma tam pýtali, kde to trénujeme, tak som im povedal, že na zamrznutom rybníku vo Vinnom,“ zasmial sa Poláčko. Toho strašne mrzí súčasná situácia v športovej mládeži. „Je to neskutočné. Korona je ťažká choroba, no takto tie deti izolovať od športu, to je nonsens. Deti sú frustrované, sedia pri počítačoch a strácajú návyky. Bude veľmi ťažké ich dostať do takého rytmu, aký mali pred koronavírusom.“
Po vzniku HK Mládež mu ukázali dvere
V roku 2003 sa michalovský hokej rozdelil na dva kluby. Mužská Dukla Michalovce pokračovala v druhej lige Východ a v mládeži sa vytvoril nový klub HK Mládež. Hneď na začiatku bez Poláčka. „Prezident klubu pán Kozák mi oznámil, že pokračovať v klube nebudem. Niektorí ľudia vraj mali voči mojej robote výhrady. Odišiel som teda do Trebišova, kde bola výborná robota. Rodičia sa nestarali prakticky do ničoho. Potom som to skúsil v Humennom, kde boli podmienky katastrofálne. Niekedy sme nevedeli ráno pred zápasom, či naň pocestujeme. Na druhej strane, objavil som tam také talenty ako Fereta, či súčasní hráči v Dukle Lukáš Lačný a Jakub Ragan. Pri ňom si pamätám, že som ho nazýval „kolbasa“. Jeho otec bol mäsiarom a povedal som mu, pokiaľ nebudú klobásky, nebude mladý hrať,“ smeje sa Poláčko a vzápätí už vážne dodáva. „Povedal som mu, z tvojho syna bude raz veľký hokejista. Bude z neho reprezentant, čo sa aj stalo, keď je členom mládežníckych reprezentácii.“
Tirpákov sused mu praje medailu
Aj keď sa na štadión nedostane, sleduje aj výsledky michalovskej Dukly Ingema. Tá v súčasnosti valcuje v extralige svojich súperov a Poláčko im prognózuje, že skončia vysoko. „Tímu veľmi pomohla zmena trénera. Zo začiatku sa mi to zdalo strašne pomalé. Po príchode Valtonena sa to všetko zmenilo a tím šliape ako hodinky. Určite má na to, aby dosiahol historickú medailu pre michalovský hokej,“ podotýka Poláčko a k Dukle ešte dodáva. „Okrem prenosov na internete a správ z médií mám kontakt s klubom tak, že bývam na jednom poschodí s manažérom klubu Petrom Tirpákom. Vyzerá to veľmi dobre a verím, že to skončí historickou medailou.“
Spojenie klubov by pomohlo obom
Dlhoročného trénera v mládeži mrzí aj to, že už osemnásť rokov sú v michalovskom hokeji dva kluby. Obom by podľa neho prospelo, keby sa to opätovne spojilo. „Ja si myslím, že by to bolo dobré pre michalovský hokej. Nech ostanú samostatne účty oboch, aby sa nestalo, že peniaze rodičov pôjdu do áčka. Kluby by sa ale podľa mňa mali spojiť, aby sa zachovala kontinuita. Dukle by veľmi pomohlo, keby bola michalovská juniorka extraligová. Žiaľ, u nás sa najväčší nápor zakaždým kládol na dorast. Juniorka je však pre výchovu hráčov do prvého tímu dôležitejšia. Určite by sme tu dokázali prilákať hráčov z okolia a Dukla by si mohla vyberať, a pracovať s perspektívnymi mladíkmi. Treba si totiž povedať pravdu. Pokiaľ nie ste talent typu Hossa, či Gáborík, presun z dorastu do áčka je veľmi ťažký.“
PETER BRENDZA
