V michalovskom hokeji za päťdesiat rokov prešlo viacero zaujímavých a známych trénerov. My sme sa minule venovali tomu, kto dostal Zemplínčanov do najvyššej extraligy. Okrem úspešného Miroslava Chudého ale Michalovce viedli aj ďalšie zaujímavé mená. Na tie prišiel čas v nasledujúcich riadkoch...
Kým prejdeme k tým trénerom, ktorí slávili aj úspechy, spomenieme jedného z troch zahraničných, ktorí boli hlavnými kormidelníkmi. V čase, kedy hokeju v Michalovciach ruže nekvitli, prišiel na Zemplín vtedy ešte neznámy Milan Pastrňák. Ten viedol mužov i mládež na začiatku milénia, teda v čase, kedy muži hrali najnižšiu druhú ligu Východ. Kto by ale vtedy vedel, že o dve desaťročia bude jeho syn Dávid jedným z najlepších hráčov NHL a majster sveta z roku 2024?
Prvý tréner s titulom
Michalovčania sa vo svojej histórii tešili z troch prvoligových titulov. Chudý bol trénerom pri dvoch, prvý získali Zemplínčania v sezóne 1985/86 pod vedením Jaroslava Hrabčáka. Zaujímavosťou je, že Hrabčák prišiel do Michaloviec z Prešova v roku 1980. Pôvodne mal zostať dva roky, nakoniec „vojakov“ viedol dlhých desať rokov. „Pôvodne som tam šiel na dva roky. Keď som v roku 1980 do Michaloviec prichádzal, mužstvo hralo krajské majstrovstvá. Dostal som úlohu vybojovať za rok postup do SNHL, chcela to aj armáda. Podmienky tam v tom čase boli slabé, štadión mal len strechu a šatne. Našťastie som bol dobrý organizátor a cez tajomníka komunistickej strany som riešil, aby vybavili hľadisko. Podarilo sa nám postúpiť a potom sme sa snažili udržať káder pokope, aby to malo hlavu i pätu. Boli to moje najkrajšie roky,“ zaspomínal si pre sportnet.sk na Michalovce pred troma rokmi v čase osemdesiatročného jubilea Hrabčák.
Po titule nastúpili Michalovčania v baráži o najvyššiu súťaže proti víťazovi českej prvej ligy Vítkoviciam. Na ne už ale nemali šancu. „Proti takému kolosu ako Vítkovice sme nemali šancu a navyše sme museli riešiť, kde budeme hrať. Nakoniec sme domáce zápasy preložili do Košíc, kde bola zakrytá hala. V tom roku to vyšlo tak, že dva zápasy sa hrali v Česku a jeden na Slovensku. Hoci sme všetky prehrali o štyri góly (0:4, 4:8 a 2:6), bol som veľmi spokojný. V meste vládol veľký hokejový ošiaľ. A máloktorý tréner sa môže pochváliť tým, že v rámci Slovenska viedol armádny tím,“ vrátil sa ešte Hrabčák k úspešnej sezóne so Zemplínčanmi.
Bál sa buchnúť dverami, aby mu na hlavu nepadla omietka
Jaroslav Hrabčák viedol Michalovce desať rokov v kuse. O ďalších jedenásť sa vrátil na ich striedačku, v októbri 2002 bol ale vymenený za ďalšiu známu persónu slovenského hokeja. Bol ním Jaroslav Selvek. Ten prišiel do Michaloviec ovenčený jedným titulom majstra Československa a troma slovenskými s HC Košice. Michalovce sa v čase jeho príchodu zvierali vo finančných problémoch. Po plodných deväťdesiatych rokoch totiž na začiatku tretieho milénia prišli horšie časy. Po odchode hlavných sponzorov mesto nevedelo dlho hokeju finančne pomôcť a preto zápasy o horné priečky tabuľky vymenili za tie, v ktorých išlo o záchranu. V sezóne 2001/02 dokonca skončili Michalovčania na poslednom mieste v prvej lige, zachránil ich ale koniec Prievidze. V ďalšej sezóne opäť bojovali o záchranu. Ich súperom bol BEZ Bratislava, ktorý nakoniec Zemplínčania premohli a skončili na jedenástom mieste. Do ďalšej sezóny prvej ligy sa už ale neprihlásili. Jedným zo strojcov záchrany bol práve Ján Selvek. „Neboli to ideálne časy. Chýbali peniaze, na všetkom sa šetrilo. Pamätám sa, ako som po zápase chlapcom oznámil, že odchádzam, pretože som videl, ako ich finančné problémy zvierajú. Vždy ma ale presvedčili prosby funkcionárov i hráčov. Hokej som miloval a chcel som trénovať. Nakoniec sa nám podarila záchrana, čo stále považujem za obrovský úspech. Koniec profesionálneho hokeja tu ale bol nezvratný,“ zaspomínal si v rozhovore v roku 2018 Ján Selvek. Toho nadchol aj prerobený michalovský štadión. „Ja si pamätám, že sme sa v šatni báli buchnúť dverami, aby nám nespadla omietka na hlavu,“ smeje sa Ján Selvek.
Keď otec viedol syna
Pri mapovaní trénerov Michaloviec nesmieme samozrejme zabudnúť ani na ďalšiu zaujímavú persónu. Opäť to nie je rodený Michalovčan, ale tentoraz opäť rodený Popradčan Ján Faith. Ten Michalovce viedol v troch etapách. V deväťdesiatych rokoch, v sezóne 2010/11 a potom aj v sezóne 2015/16, kedy pomohol dorastu k postupu do extraligy. Najvýraznejšiu stopu ale zanechal v deväťdesiatych rokoch. Vtedy odišiel v priebehu sezóny 1995/96 do Košíc, s ktorými sa následne tešil zo slovenského titulu. Druhýkrát jeho spojenie s Michalovcami prišlo v sezóne 2010/11, kedy v priebehu sezóny vymenil Petra Bohunického a Michalovce doviedol do play-off prvej ligy. Zaujímavosťou je, že v tom čase hral v Michalovciach aj jeho syn Juraj. Práve v sezóne 2010/11 nadviazal výborný vzťah s riaditeľom vtedajšieho HK Mládež Michalovce Richardom Mašlankom, ktorý ho v sezóne 2015/16 poprosil o tom, aby prebral prvoligový dorast. Faithova práca sa okamžite prejavila. Dorast na čele so súčasným slovenským reprezentantom Pavlom Regendom vtedy vyhral prvú ligu a uspel aj v následnej baráži o extraligu s Topoľčanmi, v ktorej otočil z 0:3 na 4:3. „Ja som tu vtedy prišiel veľmi rád. Mám priateľský vzťah s pánom Mašlankom a ten ma poprosil o pomoc. Nemohol som povedať nie.“ K Michalovciam dodal. „Michalovce boli vždy hokejovým mestom. Ľudia tu mali hokej radi. Viackrát sme sa pokúšali o postup. Ten nevyšiel v sezóne 1985/86 a potom ani v deväťdesiatych rokoch. Som úprimne rád, že tu ľudia išli za svojim cieľom a dnes patria Michalovce medzi slovenskú špičku.“
Pracoval pod troma prezidentmi
Trénerské zmeny patria k hokeju. V Michalovciach sa im rozhodne nevyhýbali. Taký najväčší trénerský kolobeh sa tu rozbehol po návrate Dukly do prvej ligy v sezóne 2008/2009. Vtedajší prezident klubu Milan Mráz behom jednej sezóny dokázal vymeniť aj troch trénerov. Zaujímavosťou je, že jeden z trénerov pracoval pod troma prezidentmi. Miroslav Ihnačák sa stal kormidelníkom Michaloviec pred sezónou 2011/12. Dlho nevydržal a už v novembri ho striedal Branislav Okuliar (mimochodom ďalší otec, ktorého syn má zmluvu s klubom NHL). Ihnačák dokončil sezónu ako tréner Košíc a skoro s nimi získal titul. Nenapodobnil tak Jána Faitha, ktorý po odchode z Michaloviec do Košíc slovenský titul získal. Miroslav Ihnačák bol ako hlavný tréner vymenovaný aj v nasledujúcej sezóne už pod vedením prezidenta Alexandra Černegu. Ten po ňom siahal ešte dvakrát (raz Ihnačák ani nezačal sezónu, keďže sa upísal cez leto rumunskému Brašovu). Sezónu 2016/17 ale rovnako dokončil na striedačke celú. No a hlavným trénerom ostal aj na začiatku sezóny 2017/18, kedy už bola hlavným generálnym partnerom firma Ingema a na čele klubu stál jej čelný predstaviteľ Martin Burinský.
Poľsko-fínsky zberateľ bronzu
Zaujímavosťou je, že okrem Jána Faitha v Michalovciach trénoval aj jeho syn Juraj. Bolo to v sezónach 2020/21 a 2021/22, kedy bol asistentom najskôr Miroslava Chudého a potom aj Tomeka Valtonena. Juraj Faith je úspešným trénerom aj v súčasnosti, kedy vedie Liptovský Mikuláš. My sa ale pristavme ešte pri sezóne 2020/21. V jej priebehu nahradil Miroslava Chudého fínsky kouč s poľskými koreňmi Tomek Valtonen, ktorý dosiahol s tímom vtedy bronzovú medailu. Bola to historická medaila pre michalovský hokej z najvyššej extraligy. Zemplínčania tento úspech zopakovali aj v nedávno skončenej sezóne. Opäť ich viedol Tomek Valtonen, ktorý opäť prišiel v priebehu sezóny, kedy nahradil Petra Kúdelku. Dobe bronzu sa budeme venovať viac v najbližšom článku...
Neznámi tréneri ich dotiahli skoro na vrchol
V poslednej kapitole tohto článku o tréneroch, ktorí viedli Michalovce, sme sa prizastavili ešte pri dvojici, ktorá mala veľa spoločného. Istý čas aj spolu pracovali na štadióne – jeden ako jeho správca, druhý ako hlavný tréner tímu. Keď sa Michalovciam v sezóne 2013/14 nedarilo nadviazať na lanskú úspešnú sezónu, rozhodlo sa vedenie klubu pre zmenu trénera až trikrát. Najskôr Mariána Horvátha nahradil na tri zápasy športový manažér Peter Tirpák.
Vyhral všetky tri. Na trénerský post ale prišiel Ladislav Spišiak, ktorý takisto nedokázal mužstvo prebudiť a krátko po novom roku sa porúčal aj on. Zaujímavosťou je, že oboch prepustili po prehrách v Prievidzi, ktorej vtedy patrilo posledné miesto. Tirpák sa vrátil na lavičku a následne Duklu doviedol skoro k víťazstvu v prvej ligy. Jeho tím zastavil až Bardejov vo finále. Rovnaký kúsok sa skoro podaril o deväť rokov neskôr Petrovi Kúdelkovi. Ten prišiel na Zemplín ako neznámy tréner po stáži vo Fínsku. Z pozície asistenta bol najskôr povýšený na dva zápasy po odvolaní Toma Coolena. Oba vyhral. Následne prišiel Roman Stantien, výsledky a výkony tímu ale nemali potrebné parametre a prišlo aj jeho odvolanie. Poverenie opäť dostal Kúdelka, ktorý v play-off so svojim tímom prešiel cez Trenčín a vo štvrťfinále aj cez obhajcu prvenstva Slovan Bratislava. Jeho tím zastavil v semifinále až neskorší majster HC Košice, ktorý vyhral 4:3 na zápasy. Kúdelka si vybojoval zmluvu aj na ďalšiu sezónu, v nej ho ale vedenie klubu na začiatku roka odvolalo a nahradilo vyššie spomenutým Valtonenom.
Peter Brendza
.
