Iuventa Michalovce získala v tejto sezóne majstrovský titul aj slovenský pohár. Ako blesk z jasného neba následne prišla správa, že športový manažér klubu Pavol Mačičák vo svojej funkcii na vlastnú žiadosť končí. Mačičák má za sebou už druhé pôsobenie v Iuvente. To prvé sa datovalo k úvodu sezóny 2002/2003 a skončilo tesne pred štartom ročníka 2006/2007. Po druhýkrát sa Pavol Mačičák ocitol v zemplínskom klube v závere januára 2010, keď sa klub zdecimovaný zraneniami potácal na najhorších pozíciách v rámci deväťročného pôsobenia vo WHIL. Jeho prvá epizóda trvala v Iuvente štyri roky, ešte stále aktuálne druhá pol druha roka. Za ten čas michalovský klub siahol na tri majstrovské tituly, dvakrát vyhral Slovenský pohár a rovnako vo dvoch prípadoch vyhral základnú časť spoločnej slovensko-českej súťaže WHIL.
Pán Mačičák, práve v týchto dňoch sa končí vaša druhá misia športového manažéra Iuventy Michalovce. Prečo ste sa rozhodli skončiť ?
Tri týždne pred koncom môjho kontraktu, po skvelej klubovej sezóne, mi správna rada stále nevedela dať odpoveď, čo ďalej. V tej chvíli mi bolo jasné, že je čas odísť. Bez jednoznačnej podpory sa táto práca robiť nedá.
Dá sa povedať, že odchádzate na výslní ?
Iuventa má za sebou mimoriadne úspešný rok. Výslnie je silné slovo, ale medzi stavom, v akom som klub preberal a dneškom je viditeľný posun k lepšiemu.
Dobre, vráťme sa k vášmu osemnásťmesačnému pôsobeniu. Ako by ste toto obdobie zhodnotili ?
Keď som do klubu prišiel, vládla v ňom bezradnosť. Sponzori nerozumeli, prečo sa klub napriek neporovnateľným podmienkam oproti konkurencii potáca v strede tabuľky. Hráčky boli ubolené, chýbala radosť z hry. Rozprával som sa s desiatkami ľudí okolo hádzanej a prišiel s jednoduchými riešeniami. Dnes, keď má Iuventa na konte obe slovenské trofeje, tak sa zdá, že inak to ani nemohlo byť, nech by bol trénerom, či manažérom hocikto iný. To je dobré, pretože fungujúce recepty sú zvyčajne jednoduché, skoro až neviditeľné.
Čo považujete za najväčšie pozitívum práce za toto obdobie ?
Prišlo to hneď na začiatku. Kľúčoví ľudia v klube mali na motivačný proces a niektoré ďalšie dôležité otázky celkom opačný názor ako ja. V diskusii sme aj vzájomne zvýšili hlasy, ale potom som dostal „zelenú“ na uplatnenie svojich predstáv. Odchádzal som z rokovania s pocitom, že úspech je istý, ak bude trpezlivosť počkať na výsledky. Trpezlivosť bola, výsledky prišli.
Pri príchode na manažérske kreslo, ste si predsavzali, že zmeníte viacero procesov v klube. Podarilo sa splniť tento stanovený cieľ ?
Život v klube je nikdy nekončiaci proces, stále je čo zlepšovať, veľa noviniek je pripravených, ďalšie prinesú noví ľudia. Mňa teší, že opäť máme výborné vzťahy s reprezentáciou, rozumne nastavené motivačné prvky a nádejne rozbehnutý systém zdravotnej prevencie. Koncept prípravy mládeže sa skvalitnil, ženský tím je stabilizovaný a plný energie. Mnoho sa podarilo, veľa bude ešte treba urobiť.
Boli ste pri viacerých úspechoch michalovskej ženskej hádzanej. Je práve toto pre vás zadosťučinením ?
Riadenie športového klubu je práca, na ktorú sa dá tešiť každý deň. Výsledky sú iba jednou zo súčastí pestrého kolotoča radostí a starostí.
Je Iuventa momentálne naštartovaná na úspechy ? Bude získavať trofeje aj v budúcej sezóne ?
Iuventa má všetky predpoklady, aby postupne lámala historické rekordy a stala sa dlhodobo jasným ženským hádzanárskym lídrom na Slovensku. Čo určite neteší, je fakt, že konkurencia slabne, veď práve konkurencia je najväčším motorom rastu. Bez silných súperov doma bude ťažšie uspieť v Európe.
Opýtame sa na rovinu. Získali ste majstrovský titul, slovenský pohár. Je štandardné, že po takomto úspechu nepokračuje pri tíme tréner, ani športový manažér ?
Tréner Dušan Daniš vedel, že so ženami pokračovať nebude, situáciu však zvládol perfektne a rozlúčil sa dvoma trofejami. Verím, že ďalší zlatý tréner, Matúš Hičo, dostane šancu so svojím tímom pokračovať. Ja odchádzam sám, čo som chcel povedať, už som povedal.
Za čím vám bude najviac smutno ?
Počas majstrovstiev Slovenska mladších žiačok sa v našom družstve rozkríklo, že končím. Dievčatá potom za mnou stále chodili a presviedčali, aby som zostal. Po finálovom úspechu mi viaceré ponúkli čerstvo vybojovanú medailu, ak z klubu neodídem. A keď som sa trochu neskôr spýtal, čo by si priali za svoj skvelý úspech, odpovedali – chceme zostať spolu, s naším trénerom a s vami. To bol nádherný moment. Za týmito dievčatami a ďalšími sympatickými hráčkami zo všetkých ostatných družstiev, aj za dospelými kolegami a spolupracovníkmi, s ktorými sme boli na rovnakej vlnovej dĺžke, mi bude smutno. Myslím si, rovnako ako naše najmladšie šampiónky, že jednou z najlepších vecí, aká vás môže v živote stretnúť, je robiť to, čo vás baví, s ľuďmi, ktorých máte radi.
Môžeme očakávať, že sa do Iuventy ešte niekedy vrátite ?
Po mojom prvom odchode by som na takú otázku asi odpovedal nie. Teraz som skúsenejší, mlčím...
Máte nejaké informácie, kto by vás mal v manažérskom kresle nahradiť ?
Viem iba to, že môj nástupca zatiaľ nie je definitívne známy. Možno budem musieť aj krátko „nadsluhovať“, veď záver mesiaca sa blíži a preberanie postu nie je práca, ktorá sa urobí pri jednej káve.
Čo by ste povedali na záver ?
Teší ma, že som mohol byť súčasťou najlepšieho slovenského ženského hádzanárskeho klubu. Držím palce všetkým ľuďom, ktorí tam vkladajú svoje nadšenie, skúsenosti, prácu, peniaze a dlhodobú víziu!
