Dnes 21. augusta si pripomíname 43 rokov od vpádu vojsk Varšavskej zmluvy, ktorý zmenil životy všetkých obyvateľov vtedajšieho Československa.
Okupácia bola naplánovaná na 20. - 21. august, no vojská sa začali postupne rozmiestňovať od 18. augusta. Vojská NDR, Poľska, Maďarska a západnej časti Ukrajiny a Bulharska sa rozmiestnili pozdĺž hraníc Československa. Tu si skoncentrovali vojská, ktoré boli rozdelené na tri armádne skupiny, ktoré pozostávali z niekoľko tisícovej armády. Správa, ktorá ohlásila príchod vojsk verejnosti sa do éteru dostala krátko po 23 hodine 20. augusta. Postupne začali obsadzovať najskôr letiská a potom sa vrhali do centra veľkých miest. Na východnom Slovensku postupovali od hraničného priechodu Vyšné Nemecké smerom na Michalovce. V mestách o situácii informovali novinári a redaktori, ktorí vyzývali občanom aby boli pokojní a nekládli odpor. Davy ľudí sa schádzali po uliciach a debatovali o tom, čo sa vlastne deje. Najčastejší postreh najmä mladých žien bol ten, že je tu vojna. Preto si vo veľkom začali robiť zásoby, zatiaľ čo mužské osadenstvo sa snažili dostať do centra diania a dozvedieť sa čo najviac. Ulice veľkých miest boli v dezolátnom stave. Všade kolóny tankov a áut s ruskými vojakmi tvoriacimi kolóny, ktoré sa snažili zastaviť odvážni jednotlivci. Bolo počuť mnoho výstrelov, všade bolo plno dymu, prachu a špiny. Stalo sa aj, že niektorí hrdinovia v snahe zabrániť vojskám pokračovať sa vrhali pod tanky, no nebolo im to platné, pretože tu prišlo o život množstvo nevinných ľudí. Tí odvážnejší hádzali po nich kamene, písali heslá po stenách, ba dokonca tí, čo vedeli po rusky kričali ich jazykom aby odišli. Snažili sa dezorientovať vojská a preto robili veci, ktoré by sa nám dnes mohli zdať komické. Smerové tabule otáčali opačným smerom, ba dokonca v dedine s názvom Tibava vraj jeden odvážlivec vyhodil na cestu toaletu a vystríhal vojakov, že je v nej bomba, aby sa nehýbali, tí spozorneli a ostali tam hodnú chvíľu stáť, kým neprišli na to, že je to pasca. Aj takto reagovali ľudia bojujúci o svoj život a za vlasť. No nebolo to nič platné. Vojaci, ktorí po väčšine ani nevedeli kde sú a prečo tam sú, dostali rozkazy a tie museli plniť. 21. august bol najkritickejším dňom takmer 20. ročnej okupácie. Postupne sa situácia stabilizovala, ľudia si uvedomovali, že ak budú klásť odpor, iba viac vzbúria vojakov, ktorí mali rozkaz zastreliť každého, kto im prekážal. Situácia sa stabilizovala po podpísaní Moskovského protokolu zo dňa 26. augusta, podľa ktorého mali vojská postupne opustiť našu krajinu. Tak sa aj stalo takmer po dvadsiatich rokoch, ako sme ich tu museli trpieť a živiť.
My, mladí môžeme byť radi, že sme nežili v tej dobe.
Veronika Slinčáková
