Na chodníkoch a cestách sa povaľujú spadnuté listy stromov. Je chladno a ľudia odetí v koženkách a bundách si uvedomujú, že žezlo po lete prevzala jeseň. I jeseň života by mal zažiť každý, kto si už niečo preskákal. Starší si zaslúžia úctu, pretože majú často plné vrecká skúseností a rád, ktoré môžu odovzdávať mladším. Životy našich starých mám a otcov nám môžu byť príkladom, ako si vážiť každú chvíľu s našimi blízkymi.
„Prežil som už mnoho...“
81 ročný Ján zo Strážskeho bol učiteľom viac než polovicu svojho života. Učil na základných a neskôr stredných školách. Sám hovorí, že vyformoval niekoľko generácií skvelých ľudí, na ktorých by dnes nedali dopustiť – presne tak, ako by oni nedali dopustiť na neho.
„So svojou pedagogickou kariérou som začínal v Humennom. Deti boli vtedy úplne iné než teraz. Boli krotké, pred učiteľom mali ohromný strach a na hodinách sa neopovážili ani drzo zatváriť. Šlo o to, aby si udržali kamenné tváre, nech učiteľ spravil alebo povedal čokoľvek. Takto si všetky tie deti, poslušne usadené v drevených laviciach, pamätám. Dnes sú z nich dospelí ľudia, majú manželky a manželov, viacero potomkov a sú šťastní.“
Ján rozpráva, že dnes sú deti oveľa vyspelejšie, čo zas nie je až takou výhrou. Majú tendenciu odvrávať učiteľom, dá sa povedať, že sú nezávislé a nedotknuteľné práve svojím postavením v spoločnosti. Neustále sa pohybujú vo svete informácií, televízie a internetu. Úcta k starším sa častokrát vytráca už v útlom veku, o čom sa neskôr môžeme presvedčiť, keď sa mladé dievča alebo chlapec prehupne do náročného obdobia puberty.
„Medzi mladými ľuďmi sa v oveľa väčšej miere ako kedykoľvek predtým stretávam s aroganciou,“ hovorí „pedagogický veterán“. „Sú nevšímaví, podliehajú nerestiam, akým je napríklad alkohol. Nemajú žiadne vzory, ktorým by sa chceli pripodobniť. A čo je ešte horšie, chýba im dobrá výchova a skromnosť, ktorej by ich mali naučiť rodičia. Ale je to aj na dieťati, je ťažké vysvetľovať niečo niekomu, kto nechce počúvať.“
Dnešní mladí ľudia sa správajú, akoby nemali nikdy zostarnúť. Zo všetkých strán sme obklopení reklamou, presadzujúcou kult mladosti. Starci a starenky sú vytláčaní na okraj spoločnosti. Pre niektorých ľudí bývajú nepríjemnou záťažou a zdrojom konfliktov, a svoju jeseň života by najradšej preskočili. Bývajú nepochopení a nevypočutí... A práve tu nastáva chyba, ktorá by sa mala riešiť, o ktorej by sa malo hovoriť v médiách, v domácnostiach, v školách. Deti, mládež, dospelí – žiadna z týchto vekových skupín nepočúva rokmi nadobudnuté rady starších. Vo väčšine prípadov má každý svoju vlastnú hlavu. Nechať si poradiť od skúsenejšieho je priam neprijateľné.
Práve október je tu pre nás i preto, aby sme dali priestor tým, ktorí si to naozaj zaslúžia, ktorí si už niečo odžili, vytrepli a okúsili. Prejavy úcty môžu byť mnohoraké. I uvoľnenie miesta v preplnenom rannom autobuse je dôkazom obrovskej úcty a pochopenia než samozrejmosťou, akou bol kedysi.
Lukáš Mano
