Všetci to poznáme. Zatrilkujú svoje „dobrý deň“ práve vtedy, keď máme čosi na práci. Akoby na to mali nejaký radar. A tak my, naštvaní prebudení, utekajúci od hrncov, či parkujúci, neudržíme svoje nervy na uzde a tresneme slúchadlom, prípadne pridáme nejaký rozhorčený komentár. Donedávna som takisto patrila k spravodlivo nahnevaným. Až kým...som sa nezačala živiť slovami „Dobrý deň, volám sa XY a som anketárkou prieskumnej agentúry XY. V súčasnosti realizujeme prieskum zameraný na YZ. Môžem vás poprosiť o rozhovor na túto tému?“
Na niekoľko sekúnd len hrobové ticho, ani dýchať si netrúfam, potom najčastejšie tút-tút, alebo rozhorčené vynadanie. Vzdychnem si, a pokorne položím slúchadlo na miesto, dnes už asi desiatykrát. Sedím v malej miestnosti prepchatej miliónmi počítačov, oblakmi elektrosmogu, horúčavy a tridsiatimi ďalšími samovrahmi cez telefón. Po šiestich hodinách práce javím známky schizofrénie.
Viem, že sme maximálne otravní, voláme maximálne nevhodne, a maximálne vám zhoršíme náladu. Márnime váš drahocenný voľný čas, ale pre vás je to záležitosť niekoľkých sekúnd, kým nás rozhnevane odmietnete, a v momente na to zabudnete. Garantujem vám, my si tie zvlášť štipľavé komentáre k našej bezočivej práci zapamätáme skutočne dlho. Nezarábame ťažké milióny, aby sme mohli byť nad vecou, keď si vypočujeme spŕšku nadávok alebo vynadanie do podvodníkov a zlodejov. O to viac si cením, keď ma pošlete do čerta slušne. Necháte ma pokojne dobehnúť ten svoj maratón, keď sa vám snažím vysvetliť, že vám v žiadnom prípade nejdem predať bambusové ponožky, alebo vás nenútim zmeniť operátora, či prezentovať nejakú reklamu. Ďakujem všetkej slušnej Slovači, čo si dokáže nájsť minútku na zdvorilosť, a bez emócií mi vysvetlí, že o tento prieskum nemá záujem. Zaprajem pekný deň, poďakujem. A myslím to vážne.
Nás tie ihly v kope sena, ktoré ochotne, či menej ochotne, trpezlivo, či netrpezlivo, prestupovali z nohy na nohu so slúchadlom privareným na uchu niekedy aj 20 minút a čakali, kým im konečne oznámim, že počuli moju poslednú otázku – by som najradšej v toľkej eufórii a vďačnosti vybozkávala a poslala kyticu. Verte mi, neexistuje nič vďačnejšie ako frustrovaný telefonista.
Samozrejme, ďakujem aj vám, milí srandisti, ktorí mi posledné minúty zmeny spríjemnite otázkou, či som slečna na telefóne, alebo mi poprajete veselé Vianoce.
Teraz už mám predstavu, že pot na čele a mozole od lopaty nie sú to jediné, čo môže človeka unaviť. Skúste vytočiť vyše dvesto neznámych čísel a napriek čomukoľvek, čo počujete na druhej strane, musíte byť striktne profesionálny, nestranný a veľmi obozretný, ale zároveň aj ľudský a príjemný. Herectvo na plný úväzok.
A tak orodujem v mene všetkých s touto diabolskou mašinou v ruke. Skúste sa zamyslieť, keď vám najbližšie niekto zaspieva do telefónu „dobrý deň“, že na druhej strane linky sedí tiež človek z mäsa a kostí, má svoj život, možno tiež práve nemá svoj deň a dobrú náladu, a robí niečo, čo ho živí, pritom to možno aj sám neznáša. Boli by ste nám schopní chrstnúť rovnaké slová do tváre aj naživo? Zdvorilosť vás nič nestojí, a minimálne jednému človeku môže urobiť krajší deň. Dopočutia.
Erika Bernátová
