V poradí už siedme pokračovanie cestopisného príbehu z krajín Blízkeho východu. Po demilitarizovanej zóne mesta Quneitra tentokrát zamierime do Libanonu.
Po niekoľko mesačnom pobyte v Sýrii sa dokážem dohovoriť s domácimi, čo ma úprimne teší. Je mi jasné, že jazyk mi dá ešte poriadne zabrať, vidina niečoho orientálneho a u nás možno až neskutočného ma ženie ďalej. Doba, ktorú som tu strávil je pre mňa prínosom po všetkých stránkach, asi najviac si vážim ľudí, ktorých som spoznal.
Je jasné, že sa blížia moje „posledné hodiny“ v Sýrii. Posledný večer strávim s Alom a Osamom, s ktorými pospomíname na spoločné chvíle v Damašku, Alovom obchode Mission Net, Tratuse či na hore Kasjún.
Do postele sa dostanem až o tretej ráno – dnes si veľmi nepospím, keďže taxík do libanonského Bejrútu mi odchádza o piatej. Napodiv je taxík presný. Narýchlo sa rozlúčim s domácimi, nahádžem veci do kufra a vydáme sa na cestu. Cestá nám trvá aj s prestávkou necelé tri hodiny, na hranici sa zdržíme len krátko a všetko prebieha bez problémov. Na mysli mám stále parlamentné voľby, ktoré prebehli v Libanone len pred týždňom. Možno nám voľby nepripadajú nejako zvláštne, v Libanone však majú aj trpkú príchuť. Aj v Sýrii ma niektorí upozorňujú, že Libanon nebude po voľbách príliš bezpečný.
Len pre krátke ozrejmenie vo voľbách proti sebe stoja západom a taktiež Saudskou Arábiou podporovaný Saad Hariri (syn zabitého Rafika Haririho) a jeho koalícia označovaná tiež ako Marec 14, na druhej strane je Iránom podporovaný Hizbaláh a opozícia s nálepkou Marec 8.
Na moje prekvapenie v Libanone vyzerá všetko v poriadku. O voľbách informujú len billboardy a plagáty. Samozrejme občas prechádzame vojenskými checkpointom, tu je to však celkom prirodzené. Nevšimnúť si však nemožno zničené budovy, ktoré tu ukazujú bolesť Libanončanov, ktorá ich prenasleduje od sedemdesiatych rokov, kedy tu začala občianska vojna. V Libanone je touto vojnou poznačená asi každá rodina, najmä keď berieme do úvahy, že trvala takmer dvadsať rokov, pričom konflikty (nie však len občianske, ale susedské) s prestávkami pokračujú stále.
Libanon je malá krajina, niekoľkokrát menšia ako Slovensko, jej história však nenechá chladného žiadneho človeka. Pre lepšie spoznanie tejto krajiny som ešte v Sýrii prečítal knihu od známeho novinára Roberta Fiska – Pity the nation: Lebanon at war, ktorú odporúčam každému, kto sa nerád zaťažuje ťažkými historickými faktami.
V Libanone strávim len dva týždeň, ktoré ma však uvedú do histórie krajiny a jej súčasného stavu, o ktorom si povieme v nasledujúcej časti.
Peter Ďurkovič
www.blizkyvychod.sk
