Už viackrát som sa vyjadroval o tom, aký je michalovský divák nežičlivý a náročný. Zakaždým sa však utvrdzujem v tom, že je to čistá pravda a niektorí si takýto športový boom, aký prežívajú Michalovce nezaslúžia. Máme tu fortunaligových futbalistov, na ktorých sú niekedy kladené nároky, akoby hrali v najvyššej anglickej Premier League, máme tu hádzanárky, ktoré každý rok získavajú majstrovský titul a hrajú európsky pohár (podotýkam, ako jediný zo ženských slovenských klubov) a túto sezónu aj výborných hokejistov, ktorí vedú prvú ligu a v nedeľu ukončili svoju pätnásťzápasovú sériu, v ktorej nepretržite bodovali. V čom je teda problém, že divák je ustavičné náročnejší a svoju nespokojnosť zväčša (česť výnimkám, ktoré chodia fandiť) dáva najavo hlavne hrubými nadávkami, ktoré nepatria ani do tretej cenovej skupiny? Prečo je to tak, že si vôbec neváži, čo tu má a radšej športovcov uráža?
Naposledy ma zarazilo správanie sa divákov počas piatkového hokeja, v ktorom michalovská Dukla rozdrvila Považskú Bystricu 10:1. Ani takýto „náklad“ však nestačil niektorým jedincom, aby z tribúny častovali hráčov viacerými nadávkami. A potom sa ešte niektorí čudujú, že sa „vojakom“ nechcelo ísť na záverečný pokrik, ktorý je už pre michalovskú Duklu tradičný. Čudovať sa však nikto nemôže. Aj športovci sú totiž iba ľudia a ich takéto správanie niektorých jedincov uráža (opäť musím podotknúť, česť výnimkám). Nestalo sa to prvýkrát. Už som na to upozorňoval, že som to zachytil aj počas zápasov futbalistov, či hádzanárok. Aj preto sa viackrát pýtam, zaslúžime si všetci to, že môžeme chodiť pravidelne na športoviská a sledovať zápasy vrcholovej úrovne? Niektorí určite nie (keby sa to dalo, niektorí by si zaslúžili dištanc od športových podujatí)...
Prísť totiž na športovisko iba sa vybúriť a zanadávať si (doma si to zrejme dovoliť nemôže) na hráčov, či hráčky, ktorí odovzdávajú víkend čo víkend na ihriskách, palubovkách či ľadoch sto a viac percent, je zbabelé. Správať sa ako s prepáčením hovädo (iba takto sa niektorí dajú nazvať) nie je normálne. Pýtam sa, dotyční jedinci, správate sa takto aj doma či v práci? Ako by bolo vám, keby vám vo vašej práci niekto ustavične „nakladal“ a urážal vás nadávkami najhrubšieho zrna? Je normálne správať sa takto a ustavične športovcov urážať? Čo vám dáva právo takto sa správať? To, že ste si zaplatili vstupenku (viacerí z tých, ktorí sa takto správajú dokonca zľavnenú...)?
Aj keď teda v Michalovciach máme spomenutý športový boom, niekomu je to stále málo. Je mu málo to, že chodí pravidelne na futbal najvyššej slovenskej úrovne, je mu málo, že môže vidieť ako jediný na Slovensku ženskú európsku hádzanú, je mu málo, že po niekoľkých rokoch sa tu hrá hokej dovolím si tvrdiť na extraligovej úrovni. Radšej príde na športovisko frustrovaný a vybíja si svoju energiu na športovcoch. Pýtam sa, z čoho pramení tá frustrácia? Vážené dámy a páni. Aj touto cestou chcem na vás opäť apelovať. Vážme si, čo tu máme, dokedy to tu máme. Vážme si, že michalovský šport momentálne prekvitá. Ktoré z miest sa môže pochváliť tým, že má štyri tímy v najvyššej súťaži a ich fanúšik si môže pozerať dokonca aj skoro všetky mládežnícke najvyššie súťaže na Slovensku. Tých miest veľa naozaj niet. Buďme tolerantní a hlavne buďme ľuďmi. Michalovskí športovci si totiž takéto hanenie nezaslúžia! Zrejme to však niekto pochopí až vtedy, keď sa nebude môcť ísť víkend čo víkend pozrieť na športové podujatie, ktorých je v Michalovciach viac ako dosť. Asi niekto potrebuje v tomto smere padnúť na hubu a chodiť na športy do ďalších miest alebo do Užhorodu...
Peter Brendza
