Hráčsku kapitolu už pokladá za uzavretú. Bývalý slovenský hokejový reprezentant, štvornásobný majster Slovenska Richard Šechný ju uzatváral ako z partesu. Titulom ako hrajúci tréner, aj ako asistent trénera. Na ľade neprehľadnuteľný stredný útočník už nedá svoju obľúbenú prihrávku, nestrelí gól a dokonca ani nevyhrá jedno buly. V 46-rokoch sa rozhodol pre rázny krok. „Stačilo!“ povedal si po zisku druholigového titulu s Humenným.
Reprezentačný dres si obliekol 56-krát.
„S myšlienkou konca kariéry som sa pohrával už po lanskej sezóne. V Humennom ma ale presvedčili ešte na jednu sezónu v role hrajúceho trénera. Chcel som im pomôcť k postupu do prvej ligy, čo sa nám aj podarilo. Teraz už určite hrať nebudem. Stačilo,“ poznamenal pre náš portál Šechný, ktorý v priebehu sezóny zobral okrem funkcie hrajúceho trénera v druholigovom Humennom aj pozíciu asistenta trénera Miroslava Chudého v prvoligových Michalovciach.
Radosť po titule so Zvolenom v sezóne 2000/2001
Majstrovstvá sveta aj olympiáda
Bez ôsmych centimetrov dvojmetrový center tak môže bilancovať svoju kariéru. V nej dosiahol veľmi veľa. Štyri slovenské tituly ako hráč, dva prvoligové ako hráči či tréner, jeden druholigový ako hrajúci tréner. Navyše, viacero neúspešných finále. „Tých bolo naozaj dosť, či už so Zvolenom, alebo Košicami. Takisto som dvakrát bojoval neúspešne vo finále ako hráč s Michalovcami,“ podotýka Šechný, ktorý rozlúčkový zápas zatiaľ neplánuje. Jeho šikovné ruky a cit na prihrávku neušli pozornosti ani reprezentačným trénerom. Rodák z Prešova žijúci v Michalovciach je dokonca aj majstrom sveta, keďže v roku 1995 sa aj on podieľal na postupe Slovenska do A - kategórie. „Bol to môj prvý reprezentačný turnaj. Vtedy sme išli za jasným cieľom, ktorý sa nám podarilo naplniť,“ zdôrazňuje Šechný. Ten si reprezentačný dres obliekol celkovo v 56 zápasoch, v ktorých dosiahol 10 gólov. Zahral si na majstrovstvách sveta v roku 1999 vo Švajčiarsku a dokonca aj na Zimnej olympiáde v roku 2002 v Salt Lake City. „Na tú najlepšie spomienky nemám. Nepodarilo sa nám postúpiť do hlavnej fázy. Bolo to určite sklamanie,“ vrátil sa Šechný spomienkami šestnásť rokov dozadu.
Čo sa týka kariéry ako celku, Richard Šechný spokojný celkom nebol. „Človek by nikdy nemal byť spokojný. Určite sa dalo dosiahnúť viac. Nebolo to však najhoršie,“ podotýka so svojim povestným humorom hráč, ktorý okrem slovenskej hrával aj v českej, talianskej, či poľskej lige a deväť zápasov odohral aj za ruský Nižnekamsk. „Nepovedal by som, že mi tam pôsobenie nevyšlo. Keď som odchádzal, bol som druhým najlepším strelcom tímu. Bol som tam so Stanom Jasečkom, ktorého manželka bola pred pôrodom a chcel sa vrátiť. Keby ostal on, určite ostanem minimálne jednu sezónu aj ja,“ konštatuje Šechný, ktorý neľutuje, že si v zahraničí nezahral viac. „Ani nie. Ponuky boli, no neboli až také lukratívne, aby ma zaujali.“
Najviac spomína na prvé tituly, mrzí ho „výluková“ sezóna
Štvornásobný majster Slovenska najviac spomína na prvé tituly, či už s Košicami (sezóna 1994/1995), alebo so Zvolenom (2000/2001). „Prvé tituly sú vždy najkrajšie a najemotívnejšie,“ smeje sa Šechný, ktorý už s vážnejším hlasom dodáva aj najväčšie sklamanie. „Samozrejme, sú to prehry vo finále play-off, či už s Košicami, Zvolenom, ale aj Michalovcami. Najviac ma mrzí výluková sezóne 2004/2005, kedy sme vo Zvolene mali aj „americkú úderku“ Zedník, Országh, Handzuš. Vo finále so Slovanom Bratislava sme vyrovnali z 1:3 na 3:3 na zápasy, no rozhodujúci duel na vlastnom ľade sme prehrali. Bola to špecifická sezóna kvôli účasti hráčov z NHL, takže to mrzelo o to viac.“
O bratislavskom fanklube aj o päťdesiatkilovom Hujsovi
Richard Šechný patril na ľade medzi hráčov, ktorých ste si nevšimnúť nemohli. A to nie iba kvôli jeho výške. Zakaždým patril medzi lídrov tímu, čo súperovým fanúšikom nedalo doslova spávať. „Ľudia sú už takí. Vždy pískajú na tých, ktorí na ľade niečo ukážu. Je pravdou, že najväčší „fanklub“ som mal v Bratislave,“ smeje sa Šechný, ktorý práve „belasých“ určil za najneobľúbenejší klub. „Je to určite Slovan,“ dodáva s tradičným úsmevom na perách.
Práve s bratislavským Slovanom odohral Šechný najviac finálových sérii. Najpamätnejšia séria je však semifinálová v sezóne 2003/2004. Vtedy poriadne splanuli vášne a ešte viac sa hovorilo o problémoch medzi Zvolenčanmi a belasými. „Bolo to poriadne vybičované. Sú to emócie a človek s odstupom času by riešil určité situácie inak,“ reaguje Šechný na známe hlášky „Dobre zrobil“ a aj o päťdesiatkilovom Hujsovi. „Martina som videl nedávno v drese Skalice a musím povedať, že päťdesiat kíl už nemá,“ nestráca Šechný humor.
Od hokeja odísť nechce
Richard Šechný sa narodil 19. októbra 1971 v Prešove. Prvé hokejové kroky robil v Michalovciach, odkiaľ ho v sezóne 1994/1995 vytiahli do najvyššej súťaže Košice. Robustný stredný útočník sa šance chytil tak, že v závere sezóny už reprezentoval Slovensko na majstrovstvách sveta B - kategórie v Bratislave. Okrem tejto medzinárodnej skúsenosti si zahral aj na majstrovstvách sveta v roku 1999 a takisto aj na Zimnej olympiáde v Salt Lake City v roku 2002. Reprezentoval dokopy v 56 zápasoch. Okrem Michaloviec a Košíce obliekol aj dresy Zvolena, Českých Budejovíc, Nižnekamska, Noweho Targu, Kežmarku, Popradu, Banskej Bystrice, Bozenu, Prešova, Detvy či Humenného. Vo svojej hráčskej kariére sa stal štyrikrát majstrom Slovenska (tri tituly s Košicami, jeden so Zvolenom), aj víťazom prvej (Kežmarok) a druhej ligy (Humenné). Aj keď korčule vešia na klinec, od hokeja odísť nechce. „Chcel by som pokračovať buď ako tréner, alebo ako športový riaditeľ,“ podotýka bez ôsmych centimetrov dvojmetrový Šechný.
Bude mať nasledovníkov?
Richard Šechný možno bude mať hokejových nasledovníkov. K hokeji totiž pričuchli aj jeho dvaja synovia Richard (14 rokov) a Adrián (6 rokov). Starší hráva aktuálne za kadetov HK Mládež Michalovce, ktorým pomohol k návratu do Extraligy, no a mladší je momentálne hokeju naklonený tiež. Zatiaľ to ale na ďalšieho útočníka nevyzerá. „Ťahá ho to skôr do brány. Hovorí, že bude brankár,“ smeje sa Šechný, ktorý svojich potomkov k hokeju nikdy neťahal. „Ja som ich k ničomu nenútil, oni sami od malička chytali hokejku do ruky. Držali ich v rukách možno ešte skôr, ako vedeli poriadne chodiť,“ pokračuje v úsmevnej tónine Richard Šechný.
Peter Brendza
