Dosiaľ iba jednému Michalovčanovi sa zatiaľ podarilo zahrať si v najkvalitnejšej hokejovej súťaži, kanadsko-americkej NHL. Kremenitý bek Kristián Kudroč odohral v dresoch Tampa Bay Lightning a Florida Panthers dokopy 26 zápasov. Momentálne sa mu najviac približuje Samuel Solenský. Ten už druhú sezónu brázdi ľady kanadsko-americkej juniorskej súťaže NAHL, odkiaľ je do NHL veľmi blízko. O splnení jeho najväčšieho hokejového sna, o živote za morom či blížiacej sa sezóne, ale aj o spestrení letnej prípravy, je už náš dialóg s účastníkom posledných majstrovstiev sveta do 20 rokov, ktorý patrí do rubriky Rozhovor na víkend.
Máte za sebou druhú sezónu za morom. Tú ste strávili opäť v drese Johnstown Tomahawks, ktorý účinkuje v juniorskej NAHL. Ako hodnotíte vaše účinkovanie?
„Ako tím sa chváliť nemáme s čím. Obsadili sme posledné miesto, takže s výsledkami spokojnosť byť nemôže. Prakticky sme sa z poslednej priečky ani nepohli. Mňa osobne to veľmi mrzí aj kvôli fanúšikom, ktorí navštevovali naše zápasy pravidelne vo väčšom počte. Nie je to nič príjemné, keď trebárs pätnásť zápasov nepoznáte ako chutí víťazstvo.“
Na druhej strane, čo sa týka vašej individuálnej štatistiky, sezónu môžete hodnotiť pozitívne. Dosiahli ste 46 kanadských bodov, čo je presne dvakrát viac, ako to bolo vlani. Tým ste sa stali najproduktívnejším hráčom tímu. Navyše, vaše výkony neušli pozornosti ani reprezentačnému trénerovi do 20 rokov Ernestovi Bokrošovi, ktorý vás premiérovo nominoval na juniorské majstrovstvá sveta. Z tohto pohľadu spokojnosť?
„Z tohto áno. Jedným z dôvodov vyššieho zisku bodov je to, že som hral viac zápasov. Druhým, nemenej dôležitým, bolo to, že som bol viacej vyťažený, ako v minulej sezóne. Nároky boli na mňa teraz vyššie a v nasledujúcej sezóne budú ešte vyššie. Teraz by som už mal byť jedným z lídrov. V prvej sezóne som mohol prekvapiť, teraz už musím potvrdzovať štandard.“
Opíšte trochu súťaž, v ktorej hrávate?
„Je rozdelená na štyri divízie. Čo sa týka samotných zápasov, je veľmi náročná, pretože v základnej časti odohráme cez 60 zápasov, čo je zhruba tri zápasy za týždeň. Cez týždeň sa veľa netrénuje, skôr regenerujeme, no a cez víkend sa hrávajú zápasy. Viaceré tímy sú vyrovnané, jeden duel môžete vyhrať 5:0 a druhý s rovnakým tímom kľudne môžete prehrať. Môžeme povedať, že vo viacerých družstvách je veľká konkurencia, čo zdvíha úroveň súťaže.“
Navštívili ste aj nejaký zápas NHL?
„Samozrejme, žijem v Pensylványi a nemohol som si dovoliť neisť na nejaký duel trebárs Pittsburghu Penguins. Mal som šťastie dve sezóny po sebe, že som videl víťaza Stanlyho pohára. Vlani som bol na zápase Pittsburgh – Chicago a Pittsburgh to nakoniec vyhral a teraz som bol na stretnutí Pittsburgh – Washington, no a nakoniec vyhral celú súťaž práve Washington.“
Čo je vaším cieľom do ďalšej sezóny?
„Najdôležitejším cieľom je dostať sa na univerzitu, čím by som si predĺžil zámorskú kariéru o štyri roky. Tomu podriadim všetko. Nebudem pozerať ani na individuálne štatistiky, dôležitejšie pre mňa bude podávať stabilné výkony, pretože môj cieľ ostáva naďalej ten istý ako keď som do Ameriky prišiel, teda dostať sa na univerzitu. Tretí rok bude pre mňa kľúčový, keďže v prípade, že sa mi to nepodarí, ďalší rok v juniorskej súťaži už štartovať nemôžem. Čo sa týka tímovej stránky, chcem sa dostať do play-off. Manažment klubu urobil vlani dosť veľa zmien. V nasledujúcej sezóne už budeme mať staršie a skúsenejšie družstvo, a ja verím, že sa nám to podarí pretaviť aj do výsledkov.“
Naďalej si plníte vlastný sen zahrať si raz v NHL. Je z NAHL do najprestížnejšej hokejovej súťaže bližšie, ako trebárs z Európy?
„V Amerike je pravidlo step by step, teda krok za krokom. Tým sa riadim aj ja. Nemá cenu sa pozerať na niečo dva či tri mesiace dopredu. Aj tréner nám zdôrazňuje, že ideme striedanie po striedaní. Skôr sa chcem zamerať na krátkodobé ciele. Sen o NHL je niekde v okruhu piatich či šiestich rokoch. Teraz je prvoradá škola, čomu chcem prispôsobiť všetko.“
Váš rovesník Samuel Buček sa vrátil do Európy. Hrať bude v rodnej Nitre. Nemali ste aj vy podobné myšlienky?
„Aj takéto myšlienky boli. S niektorými tímami dokonca prebehli aj rokovania. Ak by som ale nejakú ponuku prijal, posledné dva roky strávené v Ameriky by boli zbytočné. Navyše, ani jedna z ponúk ma neoslovila, aby som premýšľal o návrate do Európy viac. Na druhej strane, chápem aj kluby, ktoré sa príliš nehrnú do spolupráce s dvadsaťročným hráčom, ktorý ešte neodohral ani jeden zápas na seniorskej úrovni. Povedal som si, že mi nestojí za to, aby som posledné dva roky hodil za hlavu. To by musela prísť ponuka, ktorá by ma veľmi zaujala a taká tentoraz neprišla.“
Hokej vo vašom rodnom meste zažil minulú sezónu viacero radostí. Muži sa po 32 rokoch stali víťazmi prvej ligy, boli blízko k účasti v najvyššej súťaži. Opäť napredoval aj HK Mládež Michalovce, kde si dorastenci aj kadeti udržali príslušnosť v najvyššej súťaži, navyše, opäť sa zvýšil počet reprezentantov v klube. Sledovali ste výsledky michalovského hokeja?
„Mužov ani nie, skôr som sledoval mládež. Teší ma, že aj ďalšia sezóna bola z ich pohľadu úspešná. V tomto ma veľmi mrzí fakt, že v tíme Dukly sú iba traja Michalovčania. Možno je to iba môj pohľad, ale ja to cítim tak, že Michalovčanov je v Dukle málo. Výchova mládeže sa tu výrazne zlepšila, zatiaľ sa to však v áčku neprejavilo. Teší ma fakt, že v reprezentáciách je čoraz viac Michalovčanov. Či už sú to Mesaroš, Lačný alebo Pali Regenda, ako aj mladší Farkaš s Raganom. Robí mi to radosť, pretože, keď som hrával v reprezentáciách ja, bola veľká diera predo mnou aj za mnou.“
Radosť vám určite robí aj mladší brat Oliver. Zdá sa že môže ísť vo vašich šľapajach.
„Veľmi sa mu teraz darí, bol dokonca aj na zraze reprezentačných brankárov. Len nech v tom pokračuje. Síce nebol vedený k športu tak ako ja, svojou húževnatosťou ale dokazuje, že na to má. Rozdiel pri nás je v tom, že ja rád góly dávam a on im zabraňuje, pretože je brankár.“
Ako u vás prebieha letná príprava a kedy letíte za more?
„Od mája sa pripravujeme individuálne, teraz už chodím v Michalovciach aj na ľad. Do Ameriky letím 20. augusta a potom sa už budem pripravovať s tímom. Súťaž nám začína koncom septembra.“
Jej spestrením je aj práca v rodinnej krčmičke. Baví vás to?
„Ja to ako prácu rozhodne neberiem. Som rád, že môžem byť doma, som rád, že môžem byť s rodičmi, s ktorými sa počas roka veľa nevidím. Keď môžem, určite chcem pomôcť a keď im momentálne pomáham takto, nie je to pre mňa žiadny problém. Ale ako hovoríte, spestrením letnej prípravy to rozhodne je. Ako čašník sa ale zatiaľ živiť nechcem. Prioritou je hokej (smiech).“
Peter Brendza (foto internet)
