Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu UPJŠ v Košiciach, odbor všeobecná biológia. Jeho činnosť bola a ešte stále je zameraná na vtáctvo východného Slovenska so špecializáciou najmä na dravce, sovy a vodné vtáctvo. Neskôr sa zaèal venovať aj netopierom východného Slovenska. Jeho prácu si vážia ľudia nielen v našej republike, ale aj za jej hranicami. Je to odborník na pohľadanie a najväčšia kapacita na výskum vtákov. Je rodákom z Košíc a v Michalovciach žije vyše 37 rokov. Je autorom viacerých kníh a stoviek publikácií.
Do Zemplínskeho múzea v Michalovciach nastúpil v roku 1973 ako zoológ a odborník na stavovce, hlavne vtáky a cicavce. Približne od roku 1975 začal zbierať exponáty na prírodovednú expozíciu Zemplínskeho múzea, ktorá ho zdobí až doteraz. Za spomenutie určite stojí to, že v rámci súťaže o najkrajšiu prírodovednú expozíciu vyhlásenú Maticou Slovenskou, bola tá michalovská považovaná za najlepšiu, resp. ukážkovú. V roku 2002 bol vedúcim editorom publikácie „Rozšírenie vtákov na Slovensku“, ocenenej Literárnym fondom za vedeckú a odbornú literatúru a o rok neskôr získala na 11. medzinárodnom knižnom veľtrhu Bibliotéka cenu „Najpopulárnejšia kniha Bibliotéky“. V roku 2007 odišiel do predčasného dôchodku a odvtedy sa venuje výlučne záľube, ktorá ho drží prakticky celý život. Najviac času, 30 rokov práce, venoval výskumu Senianskych rybníkov. Ornitologicky je najvýznamnejšou lokalitou Slovenska a v rokoch minulých aj spoločného Československa, taktiež aj významnou lokalitou v strednej Európe. V jeho monografii „Vtáctvo Senného v minulosti a dnes“ je opísaných viac ako dvesto druhov vtákov vyskytujúcich sa v tejto oblasti. Od roku 2000 sa začali nezhody s novým majiteľom rybníkov, ktorý mu zakázal vstup na rybníky, pretože nie je prívržencom „vtáčkarov“, už nie je ich navštevovateľom.
Aj netopiere
Po ňom, sa pozorovaniu Senianskych rybníkov začal venovať profesionálny zamestnanec Štátnej ochrany prírody Miloš Balla, správca CHKO Latorica, ktorého musí na rybníky vpustiť majiteľ podľa zákona a okolie rybníkov sledujú pracovníci michalovskej pobočky Slovenskej ornitologickej spoločnosti BirdLife Slovensko, pretože aj oni majú zákaz vstupu na rybníky. Dodnes je pán Danko veľkým vzorom mladším kolegom z brandže, pred ktorým majú rešpekt a hlavne úctu k jeho práci, potvrdzuje nám Ing. Matej Repel, PhD., oblastný manažér Medzibodrožia z SOS BirdLife Slovensko, ktorý je s ním už dva roky v úzkej spolupráci. 22 rokov viedol skupinu pre výskum a ochranu dravcov v bývalom Československu s vyše 220 členskou základňou. V súčasnosti táto skupina funguje ako mimovládna organizácia, ktorej je čestným predsedom. Ako nám sám vraví, všetko, čo ho s jeho prácou spájalo a stále spája, prevádzkoval a stále prevádzkuje na vlastné náklady. To hlavne aj preto, že na svoje pozorovania odchádzal do prírody skoro ráno, keď sú vtáky najaktívnejšie, najspevavejšie a vracal sa neskoro večer. Po čase, keď mal prácu na „poli“ vtáctva celú zmapovanú, prešiel na pozorovanie netopierov. Pri tejto téme nám hneď vyvracia názor väčšiny ľudí, ktorí o netopieroch vedia len jediné a to, že sa zaplietajú ľuďom do vlasov. Možno málo Michalovčanov vie aj to, že sa v našom meste nachádza a žije, Večernica južná. Netopier pochádzajúci z Balkánskeho polostrova, ktorý sa zrejme vplyvom globálneho otepľovania vydal na severovýchod. Čo je však podľa neho pre Slovensko ešte väčšou zaujímavosťou, je výskyt Večernice Saviho v našom meste, netopiera alpských vrchov, ktorému sa tu u nás dokonca darí veľmi dobre. Sám totiž odchytil gravidné a kojace samice a odchytil aj ich mláďatá. V súvislosti s touto živočíšnou skupinou akými sú netopiere, je pripravená do tlače kniha „Cicavce Slovenska, rozšírenie, bionómia a ochrana“, ktorej je koeditorom. V blízkej budúcnosti sa pripravuje aj kniha „Netopiere Vihorlatských vrchov“. Z ďalších pripravovaných kníh v novembri vyjde titul „Vtáctvo Slanských vrchov a ich predhorí“ a neskôr taktiež aj „Vtáctvo Medzibodrožia“.
Bolo to lepšie
Na otázku, aká je ochrana vtáctva u nás hovorí, že na Slovensku bola ochrana lepšia ešte za minulých ér, kedy štát mal len jedného vlastníka. V súčasnosti pri existencii mnohých majiteľov je to obtiažnejšie. Čo ho „bolí“ najviac, je drancovanie našich lesov. Z vlastnej skúsenosti a hlavne pozorovaní potvrdzuje, že so zmenou režimu a vlastníkov či už lesov alebo iných území, kde sa vyskytuje vtáctvo, došlo na určitých miestach k totálnemu vymiznutiu niektorých druhov. Našťastie sú tu aj druhy, ktorým sa tu darí, ako napríklad orol kráľovský. Jeho počet v deväťdesiatych rokoch bol na východnom Slovensku 10 párov. Dnes je ich 28. Ak to však môže celkovo porovnať, situácia s vtáctvom na našom území nie je najlichotivejšia. Za posledných 10 rokov sa vo vihorlatských vrchoch situácia výrazne zmenila. Samozrejme k tomu horšiemu. Okrem tejto najväčšej záľuby je jeho koníčkom aj pestovanie kaktusov. Má ich vyše 1000, niečo okolo 800 druhov. Najradšej relaxuje v záhrade na chalupe. Určite by však rád navštívil Seychelské ostrovy a Madagaskar. Zje všetko, čo mu jeho žena navarí, najradšej má však asi zeleninu a tvrdí iba jediné: „Najkrajší je život v neporušenej prírode“.
Michal Demko