Ako sme v minulom čísle písali, občianske združenie Integra so sídlom v Michalovciach, je jedným z mála občianskych združení na Slovensku, venujúce sa integrácii ľudí s duševným postihnutím do spoločnosti. Ich činnosť napomáha ľuďom v troch podobách. O rehabilitačnom stredisku už reč bola. Tentokrát sme zašli na Mlynskú ulicu do priestorov budovy podporovaného bývania, kde sme sa s riaditeľkou o.z. Integra, Ing. Janou Hurovou, bližšie porozprávali o špecifikách tejto pomoci.
Príprava na skutočný život
Nezaškodí pripomenúť, že Integra je zariadenie poskytujúce sociálne služby. Jeho prevádzka je financovaná odborom sociálnych vecí Košického samosprávneho kraja. Zatiaľ čo do rehabilitačného centra chodia klienti z vlastných domovov, klienti v zariadení podporovaného bývania sa delia okrem spoločnej dielne aj o spoločnú strechu nad hlavou, čiže prakticky sa delia o všetko. Je im teda poskytnuté bývanie a dohľad, čím sa rozumie usmerňovanie pri bežných domácich prácach, aby sa po takomto nácviku boli schopní postarať o vlastnú domácnosť. „Prichádzajú sem ľudia, ktorí sú schopní samostatného života za pomoci inej osoby. Za pomoci pracovníčok dohľadu sa samostatne starajú o poriadok na vlastných izbách, v spoločných priestoroch, samostatne si varia, pripravujú stravu, sami si perú, starajú sa o okolie“, približuje nám život za múrmi zariadenia, riaditeľka Hurová a dodáva: „Sú pomerne samostatní, každý z nich má vlastný kľúč od brány, od vchodu, od svojej izby, každý si zodpovedá za to svoje a rovnako aj za to spoločné“.
Pomoc z Holandska
Myšlienka zriadiť niečo takéto, vznikla hneď pri zrode občianskeho združenia v roku 1994, ale reálnu podobu nadobudla až o dva roky neskôr, no nie na dlho. Po rôznych pokusoch vytvoriť bývanie tohto typu, sa im to natrvalo podarilo až v roku 2004, keď Integra odkúpila byt na Hollého ulici, v ktorom dodnes žijú traja klienti. V roku 2008 kúpili za pomoci peňazí z programu MATRA, podporovaného ministerstvom zahraničných vecí Holandska, budovu na Mlynskej ulici, kde je vytvorených 23 miest, poskytujúcich samostatné bývanie. Hneď pri vstupe do dvora vidieť veľmi pekne udržiavané prostredie. Myslím, že nezasvätený by si na prvý pohľad nebol ani pomyslel, že sa nachádza na mieste, kde si našli útočište ľudia s duševným hendikepom. Dokonca mám pocit, že za plotom oddeľujúcim ich svet od toho nášho vládne väčšia harmónia, o pokoji ani nehovoriac.
Voľnosť je základom
V súčasnej dobe dozerajú na pätnásť ľudí traja pracovníci. Niekedy si prostredníctvom úradu práce vypomáhajú s uchádzačmi o absolventskú prax. Dohľad je vykonávaný 8 hodín, inak zvyšok dňa a cez víkendy sú všetci tu ubytovaní sami. Program dní si v duchu „o nás s nami“ , dá sa povedať, tvoria tiež sami. 51 ročný Viliam, ktorý má skúsenosť, tak ako skoro všetci, s pobytom v nemocnici hovorí, že život tam a tu sa porovnať vôbec nedá. „Tu mám voľnosť. Už od mala ako chlapec som mal veľmi rád voľnosť. Som znamením vodnár a to je aj v jeho charakteristike, že vodnári potrebujú slobodu.“ Zo všetkých prác má najradšej varenie, ktorému sa nevenuje nijak inak, ako s láskou. Baví ho však akákoľvek pomoc, pri ktorej sa môže hocičomu priučiť. Spomedzi týchto, možno niekto by povedal smutných osudov, sa nájdu aj pozitívne prípady, kedy sa títo ľudia vedia osamostatniť a nájsť si svoje miesto v spoločnosti. Tieto slová ako keby dopĺňa fakt, že z pomedzi týchto múrov si len nedávno našli spoločné bývanie dvaja klienti žijúci v zariadení ako druh a družka už niekoľko rokov. Spoločne sa rozhodli nájsť si nové bývanie, prácu, neskrýva pozitívne pocity riaditeľka Hurová. Čo iné už môže pracovníkov tohto zariadenia tešiť viac? Škoda len, že takých prípadov nie je až tak veľa.
Michal Demko
