Priezvisko Faith je v michalovských hokejových kruhoch známe asi každému. Ján Faith bol v minulosti trikrát trénerom michalovskej Dukly, s ktorou dosiahol aj výrazné úspechy. Tí starší si pamätajú, aký hokej „vojaci“ hrali v deväťdesiatych rokoch pod jeho vedením, tí mladší zase ako naštartoval tím v sezóne 2009/10, kedy sa Dukla zmietaná viacerými problémami vrcholiacimi žltačkou v kabíne dokázala pozviechať a v play-off potrápiť favorizované Piešťany, ktoré neskôr postúpili do extraligy.
Teraz trénerské žezlo v Michalovciach preberá jeho syn Juraj. Ani on nie je pre tunajšieho fanúšika neznámou. Práve na Zemplíne totiž rozbiehal svoju kariéru úspešnou vojenčinou a vrátil sa tu aj v sezóne 2015/16, kedy bol kapitánom tímu. Jeho tretí návrat sem je už v pozícii trénera, keď sa stal asistentom Miroslava Chudého. O svojich hokejových začiatkoch, vzťahu k Michalovciam, ale aj o súčasnej situácii v hokeji, či už v jeho rodných Košiciach, alebo na Slovensku, kde o chvíľu opäť začne platiť nariadenia maximálne 500 ľudí na štadióne a aj o svojom vzťahu s Richardom Šechným, ktorého vymenil na pozícii asistenta, je už náš rozhovor z rubriky „Na slovíčko“, v ktorej nám odpovedal člen druhej generácie Faithovcov – trénerov v Michalovciach.
Spojenie michalovský hokeja s priezviskom Faith je obrovské. Čo hovoríte vy osobne na metropolu Zemplína a aký vzťah k nej máte?
„Ja som to už niekoľkokrát spomínal a poviem to opäť. V Michalovciach som sa stále cítil dobre. V podstate som tu začínal so seniorským hokejom. Už vtedy som tu našiel veľmi priateľské prostredie. Pamätám si veľa ľudí na štadióne, fanúšikov, ktorí nás hnali dopredu. Atmosféra tu bola fantastická vtedy a je aj teraz. Aj ona tu určite láka hráčov, aby prišli do Michaloviec. Zostáva iba veriť, že sa to všetko pouvoľňuje a divák bude môcť chodiť na štadión aj v nasledujúcej sezóne. Čo sa týka vašej otázky, ja som bol v Michalovciach stále spokojný a vždy som tu rád pôsobil.“
Na čo spomínate najradšej?
„Čo sa pamätám v tých deväťdesiatych rokoch, ľudia tu sedeli aj na schodoch. Sú to krásne spomienky. Páni Bubenko a Matis to vždy vedeli dobre poskladať. Boli sme tu zakaždým výborná partia. Dá sa povedať, že Michalovce ma vystrelili do veľkého hokeja. Ja mám na Michalovce len tie najlepšie spomienky.“
Zažili ste tu aj vojenčinu. Každý hovorí, že vojna sú krásne časy. Beriete to aj vy takto?
„Boli sme partia vojakov... Veľmi rád na tie časy spomínam. Spomínam si, ako sme na štadión chodili v uniformách a taktiež na pondelkové nástupy na „bigoši“. To sú spomienky, ktoré sa každému vryjú do pamäte do konca života. Minule našiel syn moju vojenskú knižku. Mal som tam napísane pomocník pancierovníka. Samozrejme, pancierovník som v živote nevidel (smiech...).“
Do Michaloviec sa vraciate ako tréner. S akými ambíciami?
„Veľmi som sa potešil, keď ma Dukla oslovila. Je to pre mňa aj zaväzujúce. Sme tu trénerský triumvirát. Skúsený hlavný tréner, Ivan Droppa, ďalší asistent, už má taktiež niečo trénerské za sebou. Ja pri trénerstve pôsobím štvrtú sezónu, prvú ale budem pôsobiť v seniorskom hokeji. Na papieri máme naozaj veľmi kvalitné mužstvo. Keď sa ale pozrieme na súpisky ďalších tímov, treba povedať, že silné kádre poskladali aj ďalšie tímy. Vyzerá to tak, že liga bude opäť zaujímavá a opäť tých päť, či šesť mužstiev môže hrať o najvyššie priečky. Je to pre nás všetkých zaväzujúce. Veríme, že naplníme očakávania nielen fanúšikov, ale všetkých ľudí okolo hokeja, čiže aj vedenia, ktoré do toho dáva peniaze.“
Pre vás osobne je tu prvá veľká seniorská trénerská šanca. Paradoxne ju dostávate v meste, kde ste začínal so seniorským hokejom. Symbolika?
„Sú tréneri, ktorí chcú robiť s mládežou. Ja som práve pri mládeži začínal, ale v kútiku duše bolo mojím cieľom niekedy sa posunúť a byť pri seniorskom tíme. Teraz sa mi to naskytlo a ja sa budem snažiť byť čo najviac nápomocný, aby sa dosiahli stanovené ciele.“
Vedeli ste, že sa vyberiete trénerskou dráhou už počas vašej kariéry?
„Zapodieval som sa tým už dlhšie. Už počas môjho pôsobenia v anglickom Manchestri som začal s trénovaním mládeže. Osem rokov máme spolu s Rišom Šechným akadémiu. Počas hráčskej kariéry som sa snažil sledovať trénerov, ktorí ma trénovali. Každý chce priniesť samozrejme to svoje, no treba sa aj učiť. Či už od trénerov ako takých, ale aj teraz, pretože človek sa posúva. K vašej otázke, áno, mal som v hlave túto myšlienku už počas kariéry.“
Spomínate Riša Šechného. Toho ste striedali v Michalovciach v pozícii kapitána v sezóne 2015/16 a teraz ho striedate na pozícii asistenta trénera. Náhoda?
„Sú to také veci, ktoré vy osobne ovplyvniť neviete. Deje sa to za pochodu. Trénerstvo je proste taká robota. Tréneri sa striedajú a my s tým nič neurobíme. Ja som nikdy nikde nevolal, aby ma zobrali a nedajbože, aby som vymenil kamaráta. Situácia je však taká, aká je. Ja som dnes v Michalovciach, Rišo bude určite inde. V našom hokejovom fachu je to tak, že človek si nevyberá. Ideme ako kočovníci všade tam, kde je o nás záujem. Svoju robotu preto musíme robiť najlepšieho ako vieme.“
Na starosť by ste mali mať útočníkov. Čo hovoríte na ofenzívnu silu, ktorá sa tu stretla?
„V realizačnom tíme to máme podelené tak, že ja by som sa mal venovať útočníkom. Ofenzívna sila tu je dosť veľká. Prišli kvalitní útočníci. Našim cieľom je hrať kreatívny hokej, ktorý by sa páčil fanúšikom. Na druhej strane, musíme hrať aj účelne, aby sme nehrali len na krásu. Skrátka, aby sme nehrali len po rohoch, ale aby sme sa viac tlačili do bránky. Podľa toho sme vyberali typy hráčov. Ja verím, že nám to všetkých trom trénerom tak zapadne, že bude radosť robiť a budeme s našou prácou na konci sezóny spokojní.“
V septembri bude naďalej prebiehať príprava na novú sezónu, ktorá by mala odštartovať v októbri. Jej súčasťou už budú aj prípravné zápasy. Absolvujete Tatranský pohár, aj novovytvorený Kaufland Cup. Pôjde síce o prípravné zápasy, no špecifickosť je v tom, že v nich o niečo pôjde. Nebudú to teda typické prípravné zápasy. Beriete to takto aj vy?
„Prípravný zápas je iba prípravou na sezónu, no aj ten vám vie veľa napovedať. Samozrejme, šancu v nich by mal dostať každý jeden hráč. Budeme to obmieňať, no budeme pozerať aj na to, aby sme uspeli tak na Tatranskom pohári, ako aj v Kaufland Cupe. Momentálne sme v ťažkej fáze prípravy, nohy toho majú niekedy dosť. Ale v rovnakej pozícii sú aj ostatné tímy. Hovorí sa, že výsledky v príprave nie sú smerodajné, no my už počas nej chceme nacvičovať nejaké veci a samozrejme, chceme aj víťaziť.“
Počas leta sa viackrát spomínalo, že zbroja iba Michalovce. Čas ukázal, že to takto celkom nebolo a silné kádre vyskladali aj ďalšie tímy. Silný bude Poprad, aj Slovan Bratislava. Kvalitní hráči sa upísali Zvolenu, Nitre, Trenčínu a svoju silu zrejme budú mať aj Košice. Akú súťaž očakávate vy?
„Ja som to vedel už dlhšie, že to bude takto. Michalovce využili situáciu, ktorá bola. Urobili to veľmi šikovne. Vedel som ale aj to, že nespia ani ostatní. Hráčov na trhu je dostatok. Silné mužstvo bude mať Poprad, Slovan, či Zvolen. Každoročnou otázkou je Nitra, kde sa vrátil tréner Stavjaňa, ktorý tam zakaždým bral medailu. No a nakoniec, zrejme silné družstvo postavia aj Košice. V klube majú storočnicu a nebudú chcieť byť do počtu. Ako som povedal, päť, či šesť mužstiev bude mať najvyššie ambície a kľudne sa môže stať, že niekto aj prekvapí.“
Z vašich slov vyplýva, že fanúšik by sa mal tešiť na sezónu. Na druhej strane, až mrazí pocit, že mu nemusí byť umožnené byť na štadióne. Kapacita 500 ľudí na štadióne určite neprospeje hokeju...
„My nie sme anglická alebo španielska futbalová liga, kde majú obrovské príjmy z predaja televíznych práv. Kluby jednoducho potrebujú ľudí na hokeji. Zisky zo vstupeniek sú smerodajné všade, nielen v Michalovciach. Hokej potrebuje ľudí v hľadisku a všetci veríme, že aspoň polovica štadióna bude v októbri povolená. Mať 500 ľudí na štadióne aj s hráčmi, trénermi a všetkými, čo sú k zápasu potrební, je málo a zrejme by to bol zabijak pre profesionálny hokej.“
Dotkneme sa aj vašich materských Košíc. Čo hovoríte na situáciu, ktorá tam počas leta bola?
„Neviem sa k tomu objektívne vyjadriť. Informácie som mal akurát z médií. Košice sú v takej hokejovej pozícii, že by si zrejme nemohli dovoliť padnúť. Nakoniec sa tam našli ľudia, ktorí pomôžu hokeja. Mne osobne sa teraz ťažko k tomu vyjadruje. Osobne som veril, že to tam poskladajú, pretože v lige by určite chýbali. Zápasy so Slovanom či Košicami majú ľudia radi.“
V našom rozhovore sa dostávame k poslednej téme. Tou je už tretia generácia Faithovcov, ktorá zrejme bude baviť ľudí na Slovensku hokejom. Váš synovec Roman začína naberať seniorské ostrohy. Čo hovoríte na to, že už tretia generácia z vašej rodiny sa bude zrejme živiť hokejom?
„Všetci v rodine sa z toho tešíme. Synovec pôsobil doteraz v Košiciach, teraz odišiel do Bratislava Capitals. Jeho cieľom bolo zahraničie. Chcel ísť do Kanady, no draft mu nevyšiel. Mal prioritu hrať už mužský hokej, a tak podpísal Capitals. Radosť mám aj zo svojho štrnásťročného syna, ktorý odchádza do Vítkovíc. Nás teraz čaká aj cestovanie na Moravu, no vybral si dráhu športovca a treba ho podporiť. Na prvom mieste však stále musí byť škola. Pri takto starých deťoch nikdy nie je isté, kto bude športovať. Preto musí byť prioritou vzdelanie.“
Peter Brendza
