Michalovská hokejová Dukla Ingema počas leta lovila hlavne v banskobystrických vodách. V jej sieti uviazla nielen sedmička hráčov, ale aj asistent trénera Ivan Droppa. S akými ambíciami prichádzal na Zemplín, čo hovorí na aktuálne zloženie obranných radov Dukly a ako hodnotí progres svojho syna Sebastiána, ktorý hráva v Liptovskom Mikuláši? Aj o tom sa dočítate v rozhovore s vicemajstrom sveta z roku 2000, ktorý si zahral v NHL a na svojom konte má dva slovenské tituly, jeden ako hráč a jeden ako tréner.
Pán Droppa, najskôr sa vráťme k letu. Prečo ste sa rozhodli prijať michalovskú ponuku?
„Majiteľ klubu prišiel za mnou po vlaňajšej nedokončenej sezóne s tým, žeby bol rád, keby som pôsobil v klube. Predstavil mi víziu klubu, ako aj to, čo by chceli urobiť s mužstvom. Jeho vízie sa mi páčili a preto som sa rozhodol michalovskú ponuku prijať.“
Ivan Droppa bol spolu s Jurajom Faithom predstavený v lete ako asistent trénera Miroslava Chudého.
Aké ciele vám predostreli. Boli najvyššie?
„Nepovedal by som, že boli najvyššie, skôr by som povedal, že boli vysoké. V apríli sme sa ešte určite o najvyšších cieľoch nebavili. Bolo mi povedané, že Michalovce chcú ísť vyššie. Že chcú ísť vysoko v play-off a to ma oslovilo. Vždy je totiž dobré, keď človek príde do tímu s víťaznou mentalitou.“
Postupne sa to vyvinulo tak, že z Banskej Bystrice s vami prišlo až sedem hráčov. Bol to prvotný zámer?
„Hráči, ktorí do Michaloviec prišli už v hokeji niečo preskákali a niečo dosiahli. Ja verím tomu, že pomôžu. A nielen oni. Máme dobrú skladbu tímu a keď sa nám budú vyhýbať zranenia, určite budeme plniť to, čo si tu každý predstavuje.“
Vlani bola michalovská obrana skôr defenzívnou. V lete ju posilnili takí beci, ktorí sa vedia presadiť aj v ofenzíve. Hľadali ste práve takých?
„Áno, hľadali sme hráčov, ktorí sú zdatnejší na presilovkách. Takí do Michaloviec prišli v podobe McCormacka a Southorna. Zabudnúť nemôžem ani na Venteläho, ktorý tu je ešte z minulého roka. Ten takisto patrí k ofenzívnym obrancom. Vlado Mihálik je takým defenzívnym majákom a popri ňom máme aj ďalších do defenzívy kvalitných bekov ako Ťavoda, Bdžoch či Zeleňák. Aj preto si myslím, že máme defenzívu dobre vyváženú. Prví traja sú ofenzívnymi obrancami, ďalší by mali byť takými piliermi defenzívy.“
Nedávno obranné rady rozšíril aj kanadský bek Mark Louis. Aká je spokojnosť s ním?
„Keď prišiel, bol na ňom vidno výpadok. Postupne sa ale dostáva do pohody. Každým dňom sa zlepšuje a myslím si, že z neho sme ešte to najlepšie nevideli.“
Je ešte nejaký hráč, po ktorom túžite dostať ho do Michaloviec?
„Jeden taký bol, ale ten už momentálne robí asistenta trénera v Michalovciach (smiech...). Všetko je otázkou financií. Momentálne časy sú pre šport neprajné. Osobne si myslím, že káder by sa ešte mohol doplniť, či rozšíriť. Možno sa to podarí, možno nie. To už nie sú otázky na mňa. Čo sa týka nás trénerov, vedeli by sme si predstaviť ešte pár mien tu. Či sa to dá ale skĺbiť s financiami klubu, to je teraz ťažká otázka.“
Vlani ste ako tréner súpera zažil michalovskú atmosféru. Teraz divák na tribúne chýba. Ako veľmi chýba vášmu tímu?
„Divák bola obrovská zbraň Michaloviec vo vlaňajšej sezóne. Je veľká škoda, že tu teraz nie je. Naše domáce zápasy by určite boli hojne navštevované a určite by sa napĺňala kapacita štadióna. Pamätám si atmosféru z minulej sezóny a bola fantastická. Väčšina hráčov sem prišla aj kvôli tomu. Momentálna situácia je taká, aká je. Na štadióne je strašné ticho. Chýbajú také divácke emócie, ktoré z hráčov dokázali dostať aj to posledné.“
Podobá sa to teraz na také tréningové zápasy?
„Až takto by som to nepovedal! Akurát to ticho je také ohlušujúce. Nič iné nepočuť, len to, ako sa hráči medzi sebou dohovárajú.“
Na druhej strane, vy tréneri teraz hlas zvyšovať nemusíte. Počuť všetky vaše pokyny...
„Tréneri podľa mňa kričia na hráčov rovnako, ako keby bol plný štadión (smiech...).“
Kde siahajú michalovské ambície v tejto sezóne?
„Pri pohľade na tabuľku na prvých šiestich, či siedmych miestach je nabitá. My ako mužstvo sa musíme starať o to, aby sme podali dobrý výkon v každom zápase. Nie je to vždy možné, aspoň sa ale o to musíme pokúsiť.“
Tabuľka je momentálne skresľujúca. Vy ešte máte pred sebou tri dohrávané domáce zápasy. Dá sa už teraz povedať, ktorý tím má na medailu a ktorý nie?
„Určite nie! Je iba začiatok sezóny a liga bola v úvode rozháraná tým, že každý tím si prešiel koronaprestávkou. Teraz si ja osobne nedovolím tvrdiť, kto má na medailu a kto nie. Ja som napríklad v sezóne 2005/06 hral v Žiline, kde sme po základnej časti skončili na šiestom mieste, nakoniec sme získali titul. Ono sa to teda môže prejaviť aj takýmto štýlom. My by sme ale chceli byť po základnej časti čo najvyššie, aby sme domácu výhodu v play-off mali čo najdlhšie.“
Vo vašich šľapajach ide aj syn Sebastián. Ten je už v kádri Liptovského Mikuláša. Ako vidíte jeho progres a môže dosiahnuť v hokeji to, čo vy?
„Ja by som bol rád, keby dosiahol ešte viac. To by bol taký môj otcovský sen. Momentálne je to ale ťažké, pretože konkurencia je diametrálne väčšia, ako keď som v jeho pozícii ja. Je to poctivý, mladý a húževnatý chlapec. Ja si myslím, že by mal v Mikuláši dostávať viac šancí. Nebojím sa toho, žeby na sebe nepracoval.“
pb
