Hokejisti HK Dukla Ingema Michalovce dosiahli historický úspech. Vo svojej druhej sezóne medzi slovenskou elitou skončili na treťom mieste a získali tak pre Michalovce historickú medailu. Tá je síce bronzová, no má pre nich cenu zlata. My sme sa pozreli na päť dôvodov, ktoré ich podľa nás k tomu naviedli.
Káder predurčený k úspechu
Michalovčania deklarovali útok na najvyššie pozície prakticky už od leta minulého roka. Postupne prestavovali podpísaných hráčov a média ich postupne stavali do roly čoraz väčšieho ašpiranta na medailu. Môžu za to aj vysoké ambície vedenia klubu. Jeho predstavitelia sa podobne ako vo svojom biznise snažia napredovať a byť najlepší. To si zaumienili aj v hokeji, kde sa ustavične posúvajú. Po dvoch rokoch to dotiahli do Extraligy, ďalšie dva im trvalo, kým sú v jej špičke.
Valtonenov defenzívny systém slávil úspech
Kvalitne postavený káder mal v úvode sezóny problémy. Po dvoch víťazstvách ho skolil koronavírus a po návrate do zápasového diania sa Dukla nevedela nakopnúť. Nakoniec prišlo k trénerskej zmene, keď Miroslava Chudého, ktorý Michalovce doviedol do najvyššej súťaže, nahradil dovtedy neznámy Fín s poľskými koreňmi Tomek Valtonen. Ani pod jeho vedením to nebolo najskôr ideálne. Tím ale postupne čoraz viac sal trénerov systém až mu to vynieslo druhé miesto po základnej časti so suverénne najlepšou obranou v lige.
Dobré zmeny v kádri
Nepriaznivé výsledky spôsobili nielen zmenu na trénerskom poste, ale aj obmenu kádra. Postupne odchádzali hráči, ktorí hrávali menej a nahrádzali ich tí, ktorí sa mali presadiť viac. Zadné rady počas rozbehnutej sezóny posilnili Mark Louis, Marcin Kolusz, Dávid Mudrák či Eduard Šedivý, do útoku prišli Jakub Suja, Anti Erkinjuntti či Matias Lehtonen. Všetci priniesli potrebnú kvalitu a nahradili tých, ktorí sa výraznejšie nepresadili.
Trinásť výhier v rade
Ako spomíname, po novembrovej zmene trénera trvalo určitý čas, kedy si veci sadli. Po decembrovej reprezentačnej prestávke to ale Zemplínčania rozbalili naplno. Z ôsmeho miesta sa štveralo čoraz vyššie. V prvých mesiacoch roka už kraľovali v tabuľkách posledných duelov. Na prelome januára a februára začali víťaznú sériu, ktorú ukončili až na čísle trinásť. Tá ich vyniesla na druhé miesto v tabuľke po základnej časti.
Lepší vonku ako doma
V celej sezóne nevidel zápas Michaloviec ani jeden platiaci divák. Koronavírusové opatrenia totiž spôsobili, že sa hralo bez neho. Možno aj to spôsobilo, že doma viaceré tímy neboli prorokom a u súperov sa tak bodovalo častejšie. Využívali to aj Michalovčania, ktorí boli najlepším tímom na súperovom ľade. Túto pozíciu potvrdili aj vo štvrťfinále play-off proti Trenčínu. Pod hradom Matúša Čáka vyhrali všetky tri zápasy, čo bol základný kameň k ich postupu do semifinále. Nič na tom nezmenil ani fakt, že doma prehrali dva z troch zápasov. Len škoda, že to neplatilo aj v semifinálovej sérii s Popradom. Keby sa im podarilo pod Tatrami vyhrať v aspoň jednom z troch prípadov, dnes nepíšeme o historickom bronze, ale o historickom finále...
PETER BRENDZA
