Mnoho lekárov si dennodenne veľmi zodpovedne plní svoje náročné profesijné povinnosti. Zachránia veľa ľudských životov. Nájdu sa však aj takí, pre ktorých je zrejme pacient na poslednom mieste.
Chvíľa trvala pol hodiny
Nebudem ich menovať, hoci ak v svojich „pracovných“ metódach budú pokračovať ďalej, tak si svoje priezviská prečítajú. Asi pred dvoma týždňami bol na dverách istej ambulancie nalepený oznam v znení: „O chvíľu prídem.“ Slovo o chvíľu znamená, že lekár by sa mal vrátiť asi tak o päť, najneskôr o desať minút. Čas však neúprosne ubiehal, prešlo určite aj dvadsať minút a lekára nikde. Čakajúci pacienti začali hromžiť, pretože viacerí využili na návštevu lekára obedňajšiu prestávku, ktorá im už neúprosne končila. Dotyčná osoba sa vrátila asi tak po polhodine a s prekvapeným výrazom v tvári si položila rečnícku otázku: „Tu nikoho niet?“ Spočiatku som chcel niečo ostrejšie povedať, ale po niekoľkých sekundách som si to rozmysel. Nechcel som si kaziť deň. O správaní lekára som si však spolu s ďalšími ľuďmi myslel svoje. Apropó, svoju dlhšiu neprítomnosť zdôvodnil tým, že po vybavení nevyhnutnej administratívnej veci náhodne stretol na chodníku so spolužiakom zo strednej školy, a tak sa zarozprávali. Skutočne, úžasné...
Ďalšia lekárka si na dvere „vycapila“ oznam: „Som na obede.“ Keby pri vstupe do ordinácie mala ambulantné hodiny, človek by hneď vedel, kedy sa z onoho obeda vráti. Takto, som však len tipoval kedy to asi zhruba bude. A veru načakal som sa viac ako dosť. Približne pol hodiny. Čo to je za zdravotníckeho pracovníka, ktorý nemá na dverách ambulantné hodiny? Veď je to, prepánajána základná vec. Na Slovensku je to však tak....
Spojenie nemožné
No a do tretice všetko najlepšie. Istý skúsený lekár vám zakazuje klopať na dvere. Oznam zaberá vari štvrtinu dverí. Horšie však je, že zdravotná sestra nikdy nedvíha telefón. Vraj majú veľa pacientov a telefonáty by ich zbytočne zdržiavali. Čo ak však človek na druhom konci drôtu potrebuje cennú radu, alebo nevyhnutnú pomoc? Na to už pán lekár nemyslí. Pritom z peňazí pacientov žije a kvôli ním vlastne funguje. Na Hippokratovú prísahu však, zdá sa zabudol. Vrcholom je, že na služobnom mobile má večne zapnutú odkazovku. To ako sa s ním majú ľudia spojiť? Po týchto vetách je zrejmé, že je to vlastne nemožné.
Nuž, aj takto funguje slovenské zdravotnícke. S krajinami vyspelej západnej Európy sa zatiaľ ani zo srandy nemôže porovnávať. Hoci stále zdôrazňujem, že aj v srdci Európy je veľa špičkových lekárov, ktorí si svoje povinnosti plnia na vysokej odbornej úrovni a bezo zvyšku.
(a)
