Je to už dvadsať rokov, čo sa spoločnosť Chemkostav a.s. aktívne zapája do športového diania v Michalovciach. Spoločnosť je hlavným partnerom hádzanárok MŠK Iuventa Michalovce. Za ten čas sa z priemerného klubu stal rekordér v počte slovenských titulov, ktorých získal trinásť, deväťnásobný víťaz spoločnej súťaže Češiek a Sloveniek, desaťnásobný víťaz Slovenského pohára a pravidelný účastník pohárovej Európy (podotýkame, ako jediný z Košického kraja).
V dobe tohto jubilea slávi jubileum aj ženská hádzaná v metropole Zemplíne, spoločná MOL liga má takisto dvadsať rokov a 25 rokov je na podnikateľskom pol aj Chemkostav. Pri tejto príležitosti sme sa v našej rubrike „Na slovíčko“ porozprávali s generálnym riaditeľom tejto spoločnosti Tiborom Mačugom. Práve o dvadsaťročnom pôsobení Chemkostavu je prvá časť nášho rozhovoru. V druhej, ktorú vám prinesieme v polovici týždňa, už načrtneme aj vízie do budúcnosti...
Pán Mačuga, je to už dvadsať rokov, čo spoločnosť Chemkostav aktívne podporuje ženskú hádzanú v Michalovciach. Ako ste sa k tomu dostali a prečo naďalej tento šport podporujete?
„Myslím, že dvadsať rokov je dosť dlhá doba. Za ten čas sme prežili veľa pozitívneho, aj negatívneho. Teší ma, že v tomto roku slávi výročie aj naša spoločnosť, ktorá sa dožíva 25 rokov. Aj preto môžem prezradiť, že na jeseň chystáme pre fanúšikov prekvapenie v podobe knihy. Naše pôsobenie v ženskej hádzanej vnímam pozitívne a verím, že to takto vníma i verejnosť. Verím, že všetci, čo za toto obdobie prešli klubom, či už to boli funkcionári, tréneri, alebo hráčky, majú na klub takisto dobré spomienky.“
Môžete priblížiť dôvody, prečo ste sa rozhodli aktívne podporiť ženskú hádzanú v meste?
„Úplne na začiatku bol vtedajší primátor pán Bobík. Na podnikateľskom poli sme fungovali asi tri roky, keď k nám prišiel a povedal, že má predstavu, aby každá väčšia firma v meste podporovala nejaký šport. My sme vtedy boli v štádiu budovania firmy a preto sme na to nemysleli. Povedal som mu teda, že momentálne nie, nech príde neskôr a možno sa situácia zmení. Zhodou okolností sme chodili hrať každý piatok futbal do starej „zekoňáckej“ haly, kde po nás trénovali hádzanárky. Keď sme pozerali na mládež, hovoril som si, že tento šport môže byť ten, ktorý podporíme. Futbal a hokej sú náročnejšie na podporovanie. Hádzaná je zase menej náročná. Na druhej strane sa aj s tým dajú dosiahnuť výsledky. Čo sme aj dosiahli. Často sme rozprávali s pánom Milým, ktorý vtedy pracoval pri hádzanej. Po rozhovoroch s ním som nadobudol myšlienku, že práve ženská hádzaná bude ten šport, ktorý podporíme. Keď následne prišiel pán Bobík za mnou, či sme sa už rozhodli, tak som mu povedal, že áno a aj som mu povedal šport, ktorý podporíme. V prvom momente bolo vidno, že som ho svojou odpoveďou nepotešil. Čakal asi, že poviem, buď futbal, alebo hokej. To je však studňa, do ktorej je potrebné stále liať peniaze. Každý má rád navyše úspech. S týmito športmi by sme veľké úspechy asi nedosiahli a určite by sme neboli trinásťkrát majstri Slovenska. Na Zemplíne si však podľa mňa aspoň jeden ženský šport zaslúži byť taký, čo sa hrá vrcholovo. Spolupráca začala najskôr so Zekonom, ktorý podporoval ženskú hádzanú predtým. Prirodzenou cestou to potom prešlo na nás a ženskú hádzanú už podporujeme dvadsať rokov.“
Nemali ste niekedy chuť s tým skončiť a povedať si dosť?
„Ak sa pýtate, či som niekedy ľutoval, to nie. Bol som však viackrát sklamaný. Boli aj také chvíľky, keď som si povedal, že prečo to robíme a bolo by dobré, keby sme skončili. Kríza ale chvíľu potrvala a človek sa s tým vyrovnal.“
Po vašom príchode do klubu prišli výrazné úspechy. Ste trinásťnásobný slovenský majster, desaťkrát ste vyhrali Slovenský pohár, deväťkrát MOL ligu. Bolo to aj vaše prianie pri príchode do klubu?
„Samozrejme, že sme chceli byť úspešní. Po tých úspechoch asi vidíme, že naše rozhodnutie malo zmysel a bolo urobené dobre. Keď to porovnáte trebárs s futbalom a hokejom, boli sme výrazne úspešnejší. Ani neviem, či niekto zo Zemplína v ženskom športe bol niekedy v európskom pohári. My ho hráme pravidelne.“
Ktorý získaný titul si ceníte najviac?
„Je to taká obligátna otázka, pri ktorej sa čaká odpoveď, že ten prvý. Určite sa tie prvé tituly prežívali viac, ako teraz. Chodili sme po námestí na veteránoch, či kočoch. Keď človek s klubom žije, tituly by mal prežívať rovnako, či je prvý, desiaty, alebo trinásty. Prvý titul je aj pre mňa nezabudnuteľný, no teraz nedokážem odpovedať presne na vašu otázku, ktorý si vážim najviac. Ja si totiž vážim všetky rovnako.“
Dobre, spýtame sa inak. Na, ktoré obdobie ste najviac hrdý a kedy sa najviac klub posunul?
„My sa stále posúvame ďalej (smiech...). Každé obdobie, čo sme pri hádzanej, malo niečo do seba. Teraz sa mi zdá, že čo sa týka kvality, najlepší kolektív sme tu mali v sezóne 2015/16. Tam sme podľa mňa mali urobiť aj výraznejší úspech v európskom pohári, pretože vtedy tu boli fakt kvalitné hráčky. Taký káder sme tu za celú históriu nemali.“
Práve na to nadviažeme v ďalšej otázke. Ten výraznejší úspech, výraznejšie slovo v Európe stále chýba. Prečo?
„Určite ma to mrzí! Mrzí ma aj to, že v tejto sezóne chválime, že sme vyhrali titul, získali medailu v MOL lige, takže sme splnili všetky ciele. Nikto si ale nespomenie na európsky pohár a hanebnú prehru v Paríži. Práve európsky pohár je asi najväčšia „kaňka“ na našom účinkovaní v tomto športe. Prehra v Paríži bola dehonestujúcu a zahanbujúca. Toto sa už nesmie opakovať... Leví podiel na nej majú všetci, či už hráčky, tréneri, ale aj funkcionári. Niekoľko týždňov na to prišla zmena trénera Dávida. Každý hovoril, že prišla na základe prehry v Dunajskej Strede, to však bola iba posledná kvapka. Tieto zápasy nás zachytili v obrovskej kríze. Po tom, čo družstvo prevzal pán Beňadik som bol na zápase v Prešove a na to sa nedalo pozerať. To bola jedna tragédia. Niečo sme museli urobiť a myslím si, že sme to ustáli. Jednak prišiel titul, ale aj medaila z MOL ligy.“
Na ktorého trénera a jeho prácu spomínate najradšej?
„Zase skončíme pri prvom titule (smiech...). Ale nie. Tréneri, ktorí urobili na mňa najväčší dojem sú Dušan Daniš a Jano Packa. To boli tréneri, ktorí družstvu najviac vtlačili svoje predstavy.“
Bola u vás vízia ihneď pri príchode do klubu, že chcete hrať v Európe?
„Ani nie. Skôr sme chceli divákom priniesť niečo viac ako ligový zápas. Tieto zápasy nám nastavujú aj zrkadlo, kde momentálne sme. Druhý aspekt je ukázať dievčatám, že sme tu a hráme v pohárovej Európe. Aktuálne máme s tým problém. Nevieme tu dotiahnuť mladé talenty, ktoré uprednostňujú všetko iné, okrem Iuventy. Musíme to suplovať tým, že tu berieme hráčky zo zahraničia. Dosť veľa ľudí to odsudzuje, no my nemáme inú cestu. Keď chceme hrať na tej úrovni, ako sme, musíme hrať aj s legionárkami.“
PETER BRENDZA
