Určite mnohí z vás vedia, že Lúčnica reprezentuje náš slovenský folklór nielen doma, ale po celom svete. Už menej známy je fakt, že súčasťou tanečného súboru Lúčnice sú aj odchovanci FS Zemplín, ktorých tam nie je málo. Piati z nich sa minulý týždeň vrátili z dvojtýždňového turné Lúčnice po Austrálii. Ako toto turné dopadlo, a ako na nich zapôsobila krajina u protinožcov, sme sa opýtali priamo ich.
Veľkolepé turné
Ľudmila Antalová, Nikola Šimonová, Ivana Frenová, Dušan Varmeďa a Miroslav Kisty. Práve títo piati Michalovčania sa zúčastnili veľkolepého turné Lúčnice po piatich austrálskych mestách. V priebehu dvoch týždňov od 29. októbra do 9.novembra 2010 vystúpila Lúčnica v Melbourne National Theatre, Canberra Theatre, Sydney State Theatre, Perth Concert Hall a Adelaide Her Majesty Theatre.
Do Austrálie zavítala Lúčnica vo svojej 62 - ročnej histórii po tretíkrát. Krajanom priniesla kúsok domova a nielen svojou mladosťou a krásou, ale najmä svojim umením očarila a podmanila si celú multietnickú Austráliu.
Austrálskemu publiku sa predstavila s programom Mladosť a krása, ktorého choreografom je jej umelecký šéf prof. Štefan Nosáľ. Turné sa konalo pod záštitou veľvyslanectva Slovenskej republiky v Austrálii.
Zožali úspech
Aj keď po prílete to s turné vyzeralo všelijako, keďže Lúčnici nedorazila batožina, tak nakoniec všetko dobre dopadlo. Hľadiská boli plné slovenských a českých emigrantov, no na náš folklór boli zvedaví aj austrálsky domorodci, ktorí neskrývali nadšenie aj z krásnych slovenských dievčat.
To, ako vnímali celé turné a samotnú Austráliu sme sa opýtali Ľudky Antalovej, Ivany Frenovej a Miroslava Kistyho.
Ako by ste zhodnotili turné po Austrálii?
Miroslav Kisty: Turne ako také dopadlo myslím že nad očakávania všetkých. Javiska boli na vysokej úrovni a ľudia v hľadisku boli super. Myslím, že pre prácu kvôli ktorej sme tam šli sme mali vytvorené tie najlepšie podmienky. Doprial by som takéto podmienky každému, kto kedy stál na javisku.
Čo bolo pre vás najväčším zážitkom, a čo na vás najviac zapôsobilo?
Ivana Frenová: Austrálska mentalita života. Ľudia sú veľmi ústretoví, vysmiati a navonok bezstarostní. Život si užívajú a tešia sa z neho. Veľmi sa mi páčilo, že okrem pracovných povinností sme stihli navštíviť miestne pamiatky a atrakcie. Najkrajšie zážitky mám spojené so Sydney Wildlife, ZOO, v ktorej som videla živé austrálske symboly, teda koaly a kengury. Za zmienku stojí aj výlet do pôvodnej, najväčšej a najstaršej zlatej bane v Austrálii. No najkrajšia bola pre mňa pláž v Adelaide, tak ako aj mesto samotné.
Ľudmila Antalová: Austrália sama o sebe je pre nás exotickou krajinou. Nie je to exotika v pravom slova zmysle, ale je to veľmi zaujímavá krajina, plná zvláštnosti. Zaujala ma nielen krásnou prírodou a zvieratami aké inde voľne v prírode neuvidíte, ale aj mentalitou „domorodcov“ a samotnými ľuďmi vôbec. Čo asi zaskočilo každého z nás bolo, že miestni sa v obliekaní neriadili počasím, ale dátumom (česť výnimkám). V praxi to vyzeralo tak, že kým my sme mali na sebe hrubé mikiny, bundy, rifle a tlačili sme sa pod dáždnikom, aby sme náhodou neprechladli, domáci mali kraťasy, minišaty a žabky, lebo pre nich bola už neskorá jar kedy by malo byť teplo, tak prečo by sa mali obliekať ako v zime.
Miroslav Kisty: Najväčším zážitkom? Hmmmmm takých bolo veľa. Jedným z najväčších bola neskutočne dlhá cesta, ale to bol jeden z tých najhorších. No a k tým najkrajším patrilo určite Melbourn. Život aký tam žijú ľudia je fakt pre Slovákom neskutočný. Študenti tam majú naozaj veľké možnosti uplatnenia aj počas štúdia, a ako som počul, tak aj po ňom sa nemajú najhoršie. Krásna architektúra mesta a slnečné lúče ich zohrievajú takmer počas celého roka. A čo na mňa najviac zapôsobilo? Je to mladá krajina. Objavili ju len pred „nedávnom“ 150 rokov dozadu, a to sa prejavilo vo všetkom: moderná architektúra, mesta spĺňajú svoj účel, no a slnko, ale o ňom som sa už zmienil.
Ako ste zvládli vyše 36- hodinový let?
Ivana Frenová: Let do Austrálie bol pre mňa ľahší ako ten spiatočný z pochopiteľných dôvodov. Vysoká dávka očakávania, eufória z vycestovania do „nového sveta“ s partiou kamarátov v ústrety novým zážitkom akoby urýchľovala hodiny stiesneného sedenia v lietadle. Popríletový „jetlack“ ma dosť potrápil a zopár dni trvalo, kým som sa adaptovala na austrálsky čas. Spiatočná cesta sa zdala byť omnoho dlhšia. Pre mňa osobne bol najkritickejší prelet medzi Bangokom a Londýnom. Dlhé chvíle sme si popri „white vine“ krátili rekapitulovaním najvýraznejších zážitkov a vzájomným vymieňaním fotodokumentácie.
Ľudmila Antalová: Každý z nás sa snažil niečím si krátiť čas: niekto čítal knihy, niekto pozeral filmy, lúštil krížovky,….a ja som spala, takže mi to ubehlo. Náš let trval okolo 36 hodín a skladal sa zo 4 kratších preletov. Na moje prekvapenie som to dobre zvládla, až na nohy, ktoré mi riadne opuchli. Ale klamala by som keby som tvrdila, že mi to ubehlo rýchlo ako z Bratislavy domov. Práve naopak, po príchode som sa cítila ako by sme cestovali viac ako týždeň a nie deň a niečo.
Miroslav Kisty: Let bol neskutočne dlhy a cesta tam mi ubehla tak ako asi väčšine oveľa rýchlejšie ako cesta späť. Vďaka super ľudom, ktorí v Lúčnici bez pochyby sú sa nám podarilo čas krátiť ako sa len dalo. Je však pravdou, že sme veľa nalietali a nacestovali aj po Austrálii samotnej, pretože sme mali par preletov z mesta do mesta, ale to boli len také kratšie 3 hodinové.
Ako bolo o vás postarané?
Ivana Frenová: Organizácia a celý priebeh bol bezchybný najmä vďaka vedeniu. Skoro všetko prebiehalo podľa vopred rozvrhnutého časového plánu. Bývali sme v krásnych hoteloch v centre mesta, s výnimkou dvoch hotelov, kde bolo takisto dobre. O strave ani nehovorím. Austrálčania sú jednoducho gurmáni a jedlom nešetria. Aj my sme mali vďaka vedeniu stále plné brušká a mohli sme ochutnať mnoho vynikajúcich jedál. Takže lepší pobyt u „protinožcov“ sme si ani želať nemohli.
Ľudmila Antalová: Okrem slovenského manažéra, nášho riaditeľa a produkčného, sme pre toto turné mali aj austrálskeho manažéra, pána Andreja Bučka. Je to pôvodom Slovák žijúci už niekoľko rokov v Austrálií. Musím uznať, že všetci z nich sa snažili ako vedeli. A vyšlo im to po všetkých stránkach. Veď na „ukočírovanie“ 50-člennej skupiny treba nielen pevné nervy a trpezlivosť, ale aj talent. Napriek tomu všetko dobre dopadlo, od ubytovania, cez presuny do iných miest, až po stravu. Už pred odchodom zo Slovenska sme všetci dostali mapy, aby sme sa vedeli orientovať kde je hotel a kde divadlo, pre nás asi 2 najdôležitejšie body na mapách. A okrem toho sa nám vždy snažili čo najskôr zistiť informácie typu, aký lístok si máme kúpiť na MHD a kde sa kupujú, ktorá atrakcia sa oplatí vidieť a pod. Dôvod kvôli ktorému sme tam ale cestovali boli vystúpenia, ktoré museli byť na rovnakej, keď nie lepšej úrovni ako doma a to, že to dopadlo dobre je vo veľkej miere aj ich zásluha.
Dokázali by ste žiť v Austrálii?
Ivana Frenová: Vedela by som si predstaviť žiť tam možno na určitý, možno aj dlhší čas. Avšak nikdy nebolo mojou ambíciou sťahovať sa niekam. Neviem si totiž predstaviť život bez svojej rodiny a blízkych. Predsa „všade dobre, doma najlepšie!“
Ľudmila Antalová: Dokázala by som si to predstaviť, ale len pod podmienkou, že by sa so mnou presťahovala celá rodiny a blízky. Takže je to skôr nereálne. Každopádne je to nádherná krajina a ak by som sa musela odsťahovať zo Slovenska, tak by som šla jednoznačne tam.
Miroslav Kisty: Ja by som s tým mal už asi problém . Na Slovensko som si veľmi zvykol, ale svojim deťom by som doprial aby žili v Austrálii. Podmienky pre život od štúdia až po starobu tam majú bohužiaľ oveľa lepšie, ako máme na Slovensku.
S akými pocitmi ste sa vracali domov?
Ivana Frenová: Tento zájazd bol priam ideálnej dĺžky. Viacerým z nás sa už aj začalo cnieť za domovom a blízkymi, aj keď na druhej strane z tak krásnej krajiny plnej kontrastov sa odchádzalo ťažko. No nič netrvá večne a realita každodenného života nepočká. Som šťastná, že som vďaka Lúčnici okúsila „iný svet“, ktorý už možno v živote neuvidím. Mám však krásne zážitky a spomienky na 16 dní strávených s dobrou partiou ľudí v srdečnej krajine na opačnej pologuli Zeme.
Ľudmila Antalová: Na jednej strane som sa už tešila domov, ale aj sa mi nechcelo odísť. Bolo to nie len krajinou, ale hlavne kolektívom. Viac menej sme sa z „výletu“ vracali do reality a k povinnostiam, a to býva vždy menej príjemné ako opačne. Každopádne Austrália vo mne zanechala krásne pocity a som si istá, že keď sa mi naskytne možnosť zopakovať si návštevu protinožcov, tak nebudem váhať.
Ako si vysvetľuješ, že práve odchovanci FS Zemplín ste v Lúčnici takí úspešní?
Miroslav Kisty: Ťažko povedať. Určite nejde len o jeden podnet, ale myslím, že najväčším dôvodom, prečo to tak je, je pedagóg FS Zemplín Mgr. art. Peter Cicák, ktorý vedie členov FS Zemplín rovnakou cestou, ako sú potom neskôr vedení v US Lúčnica. Len on má pri svojej práci jednu hlavnú nevýhodu, a tou je, že kým on vychováva mládež, do Lúčnice dostavajú „hotový materiál“.
Je ešte nejaký súbor z ktorého tam prišlo toľko členov?
Miroslav Kisty: Myslím, že do histórie Lúčnice sa už súbor Zemplín zapísal počtom tanečníkov. A nie len počtom, ale určite aj kvalitou. Do Lúčnice ale prichádzajú tanečníci aj z iných oblastí Slovenska. Napríklad FS Vtáčnik z Prievidze má v Lúčnici dosť veľké zastúpenie.
Na záver chceme popriať všetkým Michalovčanom, nech sa im v Lúčnici darí a nech spolu s ostatnými tanečníkmi a členmi umeleckého súboru Lúčnica aj naďalej robia toto umenie tak dobre ako doteraz.
(Text: Veronika Kmecová, Foto: archív členov Lúčnice)
