O tom, že psy sú najvernejšími a najoddanejšími spoločníkmi ľudí určite nie pochýb. Prevažná väčšina plemien ľudskú spoločnosť miluje. Aj z najväčších a hrozivo vyzerajúcich havkáčov sa dokážu stať priatelia.
Nevšedná zábavka
Takmer neuveriteľnú príhodu som zažil ešte v lete v roku 1991. Mal som 13 rokov a čakal som na rodičov, ktorí boli na návšteve u svojej známej v rodinnom dome na michalovskej ulici Pri mlyne.
Postávanie na chodníku pred barakom som si krátil nevšedne. Vyhadzoval som do vzduchu kľúče od bytu a potom som ich chytal do rúk. Dosť som sa už nudil, takže napadla ma táto nevšedná zábavka.
Získavanie sympatií
Po niekoľkých minútach som kľúče prudšie vyhodil do vzduchu a tie dopadli na dvor susedného domu, v ktorom v tých časoch sídlila súkromná firma. Pozemok strážili dva statné vlčiaky. No a práve k nim moje kľúče spadli. Čo teraz??? Cítil som sa úplne bezmocne. Nestratil som však duchaprítomnosť. Začal som sa týmto psím tvorom milo prihovárať. Začal som ich oslovovať kadejakými menami. Asi po troch minútach sa už cez plot dali pohladiť. Následne ma napadla celkom rozumná myšlienka. Hodil som im zopár bonparov. Schrúmali ich za minútu.
V obkolesení statných havov
Šiesty zmysel mi hovoril, že už sú mojimi kamarátmi. Ich sympatie voči mojej osobe bolo cítiť hádam aj vo vzduchu. Preto som bez problémov preliezol plot a spred spriatelených chlpáčov som kľúče zobral a vrátil sa pred už spomínaný rodinný dom. Keď som túto nezabudnuteľnú príhodu rozprával rodičom a bratovi, nechceli mi veriť. Naozaj, znie to neuveriteľne, ale je to pravda. Je to jeden z mojich najpamätnejších zážitkov.
(jn)
