Dlhoročný funkcionár 1. Basketbalového klubu Michalovce Jozef Ihnacík oslávil v nedeľu 13. februára 75. narodeniny. Napriek tomuto vyššiemu veku je stále obdivuhodne vitálny a len málokto by tipoval, že je už štrnásť rokov v starobnom dôchodku.
Na svoj vek sa necíti
Rodák z Parchovian v Trebišovskom okrese vníma uvedený vek ako jednoznačnú jeseň svojho života. „Predsa len je jasné, že už nie som najmladší. Keď ste však zdravý, tak si svoj vek vôbec neuvedomujete. Nehovoriac o tom, že mám jednotlivé dni stále nejakým spôsobom vyplnené. Treba povedať, že keď som bol mladý, tak sa mi päťdesiatnici či šesťdesiatnici zdali byť dosť starí. No a vidíte, ja už mám v súčasnosti 75 rokov ,“ vyznal sa zhovorčivý pán. Často chodí medzi mladých ľudí, keďže dodnes funkcionárči v michalovskom mužskom basketbale. Súčasne sa s veľkou obľubou sa pri rodinnom dome na Svätoplukovej ulici v Michalovciach venuje záhradkárčeniu.
Po škole do telocviční
Život Jozefa Ihnácika je už od nepamäti popretkávaný športom. V mladosti sa intenzívne venoval atletike, predovšetkým behom na kratšie vzdialenosti. Zároveň na Strednej poľnohospodárskej škole, v ktorej takmer štyri desaťročia pracoval ako učiteľ (vyučoval slovenčinu, dejepis a telocvik) založil atletický oddiel. „V roku 1970 som funkcionársky vstúpil do michalovského basketbalu. Oslovil ma vtedajší predseda František Feňák. Nebolo to náhodou. Vedel, že šport je mojou veľkou záľubou,“ vysvetlil. Zaujala ho hlavne Feňákova koncepcia rozvoja basketbalu. „Je to neskutočne zodpovedný človek a veľký pedant. Všetko mal do detailov premyslené. Vytvoril vlastne pyramídu družstiev od prípraviek až po A-mužstvo,“ zaspomínal si. J.Ihnácik pôsobil vo funkcii organizačného pracovníka. Mal na starosti registračné preukazy hráčov. Organizačnú prípravu jednotlivých zápasov. Sledoval súťaže na rôznych úrovniach. „Bola to robota, ktorá si vyžadovala celého človeka. Hneď po skončení vyučovania som utekal do telocviční alebo športovej haly a venoval som sa športovým povinnostiam. Domov som chodieval vo večernom čase. Vďaka obrovskému pochopeniu zo strany manželky som však s tým nemal žiadny problém,“ poznamenal nedávny oslávenec. Do basketbalu zasvätil aj svojich najbližších. „Na jednotlivých stretnutiach boli staršia a mladšia dcéra zapisovateľkami. Syn bol pre zmenu časomeračom,“ uviedol.
Dotiahol posily
J.Ihnácik sa podieľal aj na príchodoch kvalitných posíl do prvého tímu. Nové hráčske tváre boli z rôznych častí Slovenska. „Aj mojou zásluhou postupne do Michaloviec prišli: Imrich Rakovský, Jánsky, Jordán, Koľ či Straka. Na hranie basketbalu sme prehovorili aj domáce talenty. Boli nimi: Sabo, Štefan, Holda, Menky, Jánoš, Hospodár, Fiedler a iní,“ lovil v pamäti. Organizačne pôsobí v klube prakticky až dodnes. Teší ho, že postupne opäť vznikla veľmi kvalitná mládežnícka základňa, takže o budúcnosť basketbalu v centre Zemplína rozhodne nemá obavy. „Dvakrát bolo A-mužstvo veľmi blízko postupu do extraligy. Škoda, že to nevyšlo. Cítime však, že momentálne ešte, najmä po finančnej stránke nedozrel čas na účasť medzi slovenskou elitou. Ono to ale raz určite príde,“ zaprognózoval si.
Základom pozitívne myslenie
Recept na dlhovekosť J.Ihnácik nemá. „V každom prípade, človek aj vo vyššom veku musí myslieť pozitívne. Koľkokrát sa stáva, že dôchodcovia počas nudy začnú rozmýšľať negatívne. Všetko ofrflú, z čoho vznikajú rôzne choroby, často aj duševného charakteru. Takže recept znie: Tešiť sa zo života,“ priblížil svoju životnú filozofiu. Aj pri našom stretnutí pôsobil tento oslávenec veľmi čulo, takže určite ho ešte dlho budeme vidieť na rôznych športových akciách.
(n)
