Šikanovanie je jav, s ktorým sa na našich školách žiaľ stretávame dosť často. Otázkou ostáva, či si to necháme iba pre seba a budeme to znášať alebo sa stým budeme snažiť niečo urobiť. Šikanovanie sa najčastejšie vyskytuje medzi školopivinnými deťmi, ktoré svoju oporu majú iba vo svojich rodičoch. Rodičia nezatvárajme teda pred týmto problémom oči a načúvajme svojim ratolestiam.
Šikanovanie možno charakterizovať ako plnenie určitých úloh a požiadaviek z dôvodu strachu pred telesným trestom. Utláčanie slabších má veľmi neblahý vplyv na ďalší vývoj a psychiku človeka. So šikanovaním sa ľudia stretávajú už v tom najnevhodnejšom veku – detskom veku. Deti by mali byť pred takýmto spoločensky nevhodným správaním silnejších voči slabším uchránené. Strach však vie zviazať jazyk silným povrazom. Utláčaní sa boja prezradiť mená svojich trýzniteľov, radšej vždy vyhovejú ich rozkazom a podriadia sa. Našťastie sa nájdu i takí, ktorí odporujú a sú pre iných príkladom.
Čo robiť?
Rady z televízie a časopisov sú prosté: Všetko povedať rodičom a kompetentným pracovníkom školy, poprípade inej doplej osobe. Žiaci michalovských škôl radia, že nespratníkov, ktorí niekoho vydierajú, stačí ignorovať. Opakované nevyhovenie žiadostiam ich onudí a nechajú vás na pokoji. Je to pomerne riskantné, pretože vám hrozí ublíženie na zdraví a taktiež sa ako obeť môžete zapliesť s políciou. Záškolácke bitky medzi študentmi nie sú ničím výnimočným. Takýmto nežiaducim fyzickým stretom by mala škola zabrániť a nájsť východisko spolu s rodičmi. I žiaci si musia uvedomiť, že riešiť spory sa dá aj iným spôsobom než päsťami.
Keď sa aj v nejakej školskej budove vyskytnú prípady šikanovania, vedenie sa snaží postupovať diskrétne a všetko umlčať. Najviac prípadov utláčania slabších sa vyskytuje v školách, kde prevládajú žiaci mužského pohlavia. Dievčatá sa s vydieraním zvyčajne nestretávajú, a keď si myslia, že sú vystavené šikanovaniu, neváhajú oznámiť to rodičom. Smutné je vydieranie a ohrozovanie spolužiakov už medzi deťmi na základných školách. Niektorí školopovinní Michalovčania si ani neuvedomujú, že šikanujú menších.
Obavy rodičov
Najväčší strach majú, samozrejme, rodičia. Svoj názor na túto problematiku nám povedala Beáta (matka jedného dieťaťa): „Môj syn je teraz štvrták na základnej škole. Stále mu pripomínam, aby mi o všetkom, čo sa v triede deje, hovoril. Raz sa domov vrátil s veľkými modrina mi na ramenách. Povedal mi, že spadol, no neverila som mu. Zašla som za riaditeľom, ktorý prisľúbil, že celú vec vyšetrí. Odvtedy už domov s modrinami nikdy neprišiel, ale dosiaľ mi neprezradil, čo sa naozaj stalo. Akoby sa bál.“
Lukáš Mano
