Na okraj sčítania obyvateľstva v roku 2011
Ak sa napriek neľahkému a historicky i sociálne nesmierne zložitému životnému osudu našich predkov predsa len napokon podarilo udržať rusínske osídlenie v miestach ich pôvodných sídiel, je to možné považovať za veľké optimistické povzbudenie a ako sa ľudovo hovorí aj za malý zázrak. Menej optimistickou správou sú už niektoré štatistické informácie o neustále sa znižujúcej početnosti Rusínov v podmienkach súčasnej Slovenskej republiky.
Často sa zamýšľam nad tým, čo je príčinou tohto stavu a kde sme urobili najväčšie chyby. Ukazuje sa, že ich bolo naozaj dosť, no pravdepodobne tá najväčšia spočíva v našej osobnej ľahostajnosti k tomuto stavu vecí. Ukazuje sa totiž, že v prostredí súčasných rusínskych generácií sa občas nájdu aj takí, ktorým akoby už nezáležalo na ničom. A práve týchto našich priateľov a známych by sme mali pred tohtoročným sčítaním obyvateľstva inšpirovať svojím osobným príkladom. Určite je na mieste, aby sme pri rozhovoroch s nimi pripomenuli heroickú cestu našich rusínskych predkov dejinami. Veď teraz, keď už vieme, že napriek celému radu vnútorných či medzinárodných komplikácií ju majú doslova a do písmena za sebou a z minulých čias sa nám už vrátiť nemôžu, by sme sa ako ich následníci mali zachovať rozhodne zodpovednejšie.
Historicky najpočetnejšou národnostnou skupinou sme podľa štatistických údajov boli v období pred 1. sv. vojnou. V roku 1911 zachytili oficiálne štatistické údaje 96 000 Rusínov. Tento stav potvrdilo aj sčítanie obyvateľstva v bývalej Československej republike (Rok 1931 – vyše 90 000 Rusínov). Neskôr, po skončení 2. sv. vojny sa však v oblasti tohto demografického stavu začali objavovať vážne trhliny a štatistické ukazovatele tak rusínskeho ako aj ukrajinského obyvateľstva prudko klesali.
Je teda skutočným paradoxom, že práve po roku 1945, kedy by sa dalo predpokladať zásadné zlepšenie podmienok pre život Rusínov ale i ďalších slovanských národností, začal proces nie vždy pochopiteľnej vnútornej diferenciácie tohto obyvateľstva na Rusínov, Ukrajincov – Rusínov, Ukrajincov, Pujdákov, Sotákov a etc. To viedlo k takému stupňu osobného znechutenia a marazmu, že napokon niektorí mladí ľudia, študujúci na stredných a vysokých školách, začali postupne odmietať pôvodnú národnostnú orientáciu svojich rodičov i starých otcov a pod vplyvom slovenčiny, ako mediálne najvplyvnejšieho štátneho jazyka, sa časť z nich postupne asimilovala. Plne to napokon potvrdili výsledky sčítania ľudu z rokov 1991 a 2001.
Verím, že o tom, ako dopadnú výsledky tohtoročného sčítania obyvateľstva, budeme rozhodovať už v iných podmienkach a za podstatne priaznivejších informačných a kultúrnych pomerov. Periodické vysielania v rozhlase a čiastočne i v televízii, existencia samostatného rusínskeho jazyka, vlastných organizačných i kultúrnych štruktúr, no najmä desiatky úspešných konferencií, seminárov i z nich vyplynuvších zborníkov, kníh, štúdií a článkov, by sa mali odraziť v novej kvalitatívne vyššej úrovni národnostného povedomia Rusínov. Preto dúfam, že i keď sa náš počet možno nevyšplhá do úrovne pred 1. sv. vojnou, môže sa realisticky priblížiť k hranici 45-50 000. To by bolo pre nás všetkých ktorí sa dnes hlásime k rusínskej národnosti a osobitne pre našu rusínsku omladinu značným povzbudením. Veď najmä pred nimi sa budú na východe Slovenska v najbližších rokoch otvárať nové rozvojové možnosti, v ktorých by po vzore našich slovanských a rusínskych predkov mali zohrať rovnako významnú, historickú úlohu.
PhDr. Milan S i d o r CSc.
predseda Krajskej rady
Združenia slovanskej vzájomnosti Prešov
