Fejtón
Niektorí ľudia sa rýchlo rozbehli po funkciách sčítacích komisárov. Držali sa pravdepodobne hesla, keď zadarmo rozdávajú, tak si berte. A tak si mnohí brali, ale netušili, čo si s týmto berú aj na svoje plecia. Jedni vedeli, že si za to vyzdvihnú spolu s funkciou tiež peniaze. To bolo pre mnohých najväčšou motiváciou. Ale pre Slováka je typické, že sa najprv opýta koľko za to dostane. Budúci komisárikovia sa však nepýtali a sumičku sa dozvedeli až neskôr.
Nikomu sa necelo počítať sumu podľa zákona vzhľadom na mzdu a potom to prišlo. Na známosť sa všetkým komisárom dalo, že dostanú pár centov za dom, pár centov za každého občana, cent ku centu a bude z toho euro. Sporenie ako do prasiatka. Nečudo, že to mnohí vzdali ešte predtým než začali. Motivácia rýchlo klesla, keď sa vyskytli prvé problémy. Nie všetci mali dostatočné silné nervy pre niektoré menšiny, iní nezvládali vysvetľovať a vysvetľovať, opakovať a opakovať. No, a iní sa s niečím takým ani neobťažovali, veď načo staršiemu niečo vysvetľovať, keď to aj tak nepochopí. Povedali si a vypísali tlačivo rovno za neho, ale pred ním. Čo tam po tom, že to bolo zakázané. Veď zákazy sú na to, aby sa porušovali.
Tí, ktorým sa ušli obvody s veľkým počtom ľudí si privyrobili viac euríkov. Veľkí sčítací komisári pojali svoju funkciu ozaj zodpovedne. Nič nenechávali na poslednú chvíľu. Alebo žeby predsa? Posledný deň sčítania, keď mali byť všetky papiere pozbierané do 20-tej hodiny, ľudia túžobne očakávali toho svojho sčítacieho komisára a on nikde. Bol večer a stále nič. Asi to vzdal aj on, pomysleli si. O 20-tej hodine malo byť oficiálne ukončené sčítanie obyvateľov a hodinu pred tým sa záhadný komisár údajne objavil na svojej trase. Pravdepodobne si zmýlil svoju funkciu sčítacieho komisára za policajného komisára, pretože na dom sa pozeral radšej len z diaľky a preveroval situáciu. Nechcel byť stíhaný za obťažovanie, narúšať súkromie, a tak radšej neokúsil ani silu zvončeka. A rýchlo šup šup ďalej. S večerom sa začal aj hon na čarodejnice a čarodejníkov. Napokon medzi sčítacími komisármi boli aj ženy aj muži. Ľudia museli sčítacieho komisára doslova naháňať. Nečudo, keď sa toľko prízvukovalo, že sčítací komisár nemá oprávnenie vstupovať do domácnosti pokiaľ ho sami nepozvete. Z toho dôvodu len stál na ulici a z diaľky pozeral na váš dvor. Ak náhodou uvidel pohybujúci sa objekt, teda vás, ktorí si ste sa k nemu rýchlo blížili, aby náhodou neutiekol preč, vzal si tie vzácne tlačivá. Nie každému sa podarilo chytiť si svojho sčítacieho komisára. Hoci nechávali odkazy vo vašej schránke, nie a nie sa stretnúť. Napokon sa túžobné stretnutie dvoch neznámych ľudí uskutočnilo. Sčítací, len dočasný úradník, dostal obálku, väčšinou nešlo o zamilovaný list, ale o oficiálne hárky. Komu sa nepodarilo odovzdať mu to osobne, mohol tlačivá odniesť aj sám na mestský úrad.
Žiaľ, nie každá obec bola s informovanosťou na tom rovnako. Alebo zle informovali všetci ostatní? Že vraj, ak nemôže človek nájsť sčítacieho komisára má sa obrátiť na svoj obecný/mestský úrad. Že vraj pri akýchkoľvek otázkach. No, ale také klamstvá. Veď na niektorých obecných úradoch vám vraj v posledný deň sčítania nevedeli odpovedať na nič. Niet sa čomu čudovať, ak telefón dvíha upratovačka. Alebo sa vplyvom šetrenia zlučujú funkcie sekretárky s upratovačkou? Sčítanie sa skončilo a ľudia nemusia striehnuť viac na svojich sčítacích komisárov a oni si môžu zase slobodne vybehnúť do ulíc. Nie všetci sa však nenechali sčítať. Pre niektorých ľudí bol sčítací komisár podozrivá osoba a povedali si, že ich prach domu nikdy neprekročí.
vch