Na severnom Slovensku už kraľuje zima. V južných častiach, Zemplín nevynímajúc má počasie skôr jarný charakter. Tento jav však vôbec nie je novinkou.
Na Kysuciach, Spiši a v Liptove zažili ľudia kalamitu. Viaceré cestné úseky neboli zjazdné. Mechanizmy cestárov uviazli v hlbokom snehu. Pre obyvateľov z nižších nadmorských výšok vyznievajú tieto vety ako sci-fi. Nie je žiadnou výnimkou, keď sa v týchto oblastiach vyšplhá ortuť teplomera k siedmim stupňom. Vonku prevláda hmlisté a vlhké počasie. Ľudia a zvlášť deti túžobne očakávajú prvý výdatnejší sneh. Ten zatiaľ stále neprichádza. Podobná situácia bola aj dávnejšie. Konkrétne, v roku 1990. Bol už síce začiatok marca, ale scenár bol takmer rovnaký. V tom čase som mal síce iba jedenásť rokov, ale na všetko podstatné si pamätám. Školáci z východného Slovenska mali vtedy jarné prázdniny. Tak som navštívil starých rodičov v Liptovskom Jáne. Privítala ma bohatá snehová nádielka. Išiel som sa sánkovať a potom som sa s kamarátmi ohadzoval snehovými guľami. Na záhrade pri dome som sa zabáral do hlbokého snehu. Počas cesty domov na úseku medzi Tatranskou Štrbou a Svitom (v okrese Poprad) mechanizmy Správy ciest upravovali zaviate komunikácie. Smerom na východ však sneh stále viac mizol. Od Prešova už po ňom nebolo ani stopy. Dokonca, vo Vranove nad Topľou som si všimol vyznávačov záhradkárčenia, ktorí si vyšli na svoje políčka a pripravovali pôdu na jarnú sejbu. No a keď som v Michalovciach vystúpil z auta, ovanul ma svieži jarný vzduch. Zároveň som si všimol, že tráva sa začína pomaly a isto zelenať. Takže, vrtochy počasia nie sú ničím novým. Slovensko je členitá krajina a teplotné rozdiely medzi severom a juhom sú niekedy dosť veľké. Vplyvom globálneho otepľovania sa však postupne zmenšujú.
(jan)
