Dlhoročný futbalový hlásateľ Ján Sinčák mal vo svojom archíve zaznamenané všetky zápasy A-mužstva za takmer polstoročie. Všetko si dôsledne značil. Nielen základné údaje t.j. strelcov gólov, karty či striedania, ale aj počty divákov a mená rozhodcov.
Redaktorom nebol
Ján Sinčák sa stal hlásateľom na futbalových zápasoch michalovského prvého mužstva niekedy okolo roku 1960. V tom čase bola hlásateľská miestnosť v niekdajšej starej tribúne. Tá bola zbúraná pred viac ako troma rokmi. Stalo sa tak počas rozsiahlej rekonštrukcie športového stánku. Na jej mieste stojí súčasná moderná tribúna so štrnástimi radmi na sedenie. Vráťme sa však do minulosti. Pri vestibule starej tribúny mal J.Sinčák malú miestnosť s jednoduchou prístrojovou technikou. Počas zápasu stál pri autovej čiare. Sledoval jednotlivé stretnutia a v prípade potreby zašiel do hlásateľne a oznámil divákom potrebné údaje. Lepšie podmienky mu klub vytvoril v závere sedemdesiatych rokov. Pozemné stavby vybudovali tribúnu s priestrannou hlásateľňou a vynikajúcim výhľadom na hraciu plochu. Samozrejme, že ide o tribúnu, v ktorej sa dodnes prezliekajú hráči A-mužstva a ich súperi.
Mikrofonický hlas
Ján Sinčák mal príjemný mikrofonický hlas. Vynikal aj kultivovaným slovným prejavom, bezchybným štylizovaním a perfektnou slovenčinou. Za zmienku preto stojí otázka, prečo počas svojho produktívneho veku nebol profesionálnym redaktorom. K tomuto remeslu však mal aj napriek tomu do určitej miery blízko. Dlhé desaťročia bol prispievateľom do krajských a okresných periodík. Na živobytie si však zarábal v úplne inej sfére. Pracoval v Spotrebnom družstve Jednota. Bohaté skúsenosti získal aj ako futbalový funkcionár. V slávnych časoch michalovského futbalu – v období kedy „áčko“ hralo v II.celoštátnej lige – vykonával funkciu klubového tajomníka.
Opravil Dojčáka
Najviac si však J.Sinčák obľúbil hlásateľskú činnosť. Popri hlásení potrebných faktov si všetko starostlivo zaznamenával do svojho archívu. V tejto súvislosti si spomínam hlavne na rok 1999. Pracoval som ako redaktor krajského týždenníka Šport expres. V jednom z decembrových vydaní bol zverejnený môj rozhovor s bývalým úspešným michalovským futbalistom Jaroslavom Dojčákom. Spomínal na slávne 70-te roky. Zvlášť na domáce stretnutie Michaloviec s českým Kladnom. Uviedol aj informáciu o počte divákov na tomto zápase. Hneď po zverejnení tohto príspevku ma J.Sinčák navštívil v redakcii. Ukázal mi svoje poznámky z uvedeného duelu a poprel Dojčákov údaj o počte divákov. Vyhľadávali ho aj regionálni a krajskí športoví redaktori. Hlavne vtedy, keď sa vo svojich článkoch potrebovali oprieť aj o skutočnosti z minulosti. Ján Sinčák im vždy ochotne a bez reptania pomohol. Na michalovskom štadióne bol hlásateľom až do roku 2002. Potom hlásateľstvo z rôznych príčin zanechal.
Keď choroba útočí
Táto športová osobnosť obľubovala aj spoločnosť. Pri dobrom vínku si veľakrát zaspomínala na rôzne fragmenty z bohatej histórie michalovského futbalu. Sinčákovi nechýbal ani zmysel pre humor. Uťahoval si nielen z iných, ale aj zo seba. Mal som tú česť s ním spolupracovať v už nejestvujúcich novinách Šport expres a Zemplín extra. V roku 2007 však táto hlásateľská osobnosť začala chradnúť. Robustný chlap sa strácal pred očami. To už jeho organizmus silno ovplyvňovala zákerná choroba. Podľahol jej v marci tohto roku vo veku 72 rokov. Ani sa nechce veriť, že tento futbalový fanatik si už viac ako päť rokov nevychutnáva zápasy svojho milovaného klubu. Nedožil sa ani nového štadióna a ani umelého osvetlenia. Nič to však nemení na tom, že sa Ján Sinčák nezmazateľne zapísal do storočnej histórie michalovského futbalu.
Ján Čúrny
