V tíme šesťnásobného slovenského ženského hádzanárskeho majstra nastala okrem zmien v hráčskom kádri aj jedna zmena v realizačnom tíme. Doterajšieho asistenta trénera Jána Packu Františka Urbana, ktorý sa presunul k starším dorastenkám a viac sa bude venovať mládeži, ako jej šéftréner, nahradil Martin Bumbera. Tridsaťdvaročný michalovský rodák je športovému priaznivcovi známi hlavne z účinkovania v drese mužského HC winLand, kde pôsobil ako brankár tri roky. Mužský tím však zanikol a Bumbera s radosťou prijal ponuku aktuálneho držiteľa slovenského titulu a Slovenského pohára. Pri tejto príležitosti sme sa s novým Packovým asistentom porozprávali nielen o jeho „prestupe“, ale aj o pôsobení v mužskom HC winLand či dôvodoch prečo tento tím skončil.
Martin, mužský hádzanársky HC winLand po troch rokoch účinkovania skončil. Čo hovoríte na jeho koniec?
„Na jednej strane to samozrejme mrzí, že mužská hádzaná v Michalovciach opäť zanikla. Na druhej strane chcem aj napriek všetkým okolnostiam poďakovať pánovi Stanislavovi Hudákovi, že sa do toho projektu sám pustil. Bol to určite pre neho samotného ťažký boj, keďže v športe peňazí veľa nie je a ešte k tomu musel financovať klub sám. Ako vravím, aj touto cestou mu chcem poďakovať, pretože výraznou mierou prispel k tomu, že sa v roku 2010 vrátila mužská hádzaná na scénu. Je na škodu, že to vydržalo iba tri roky. Na druhej strane, pán Hudák dal prísľub, že mládežnícka chlapčenská hádzaná nezanikne a bude pokračovať ďalej.“
Nemrzí vás, že po historickej medaile prišiel pád?
„Je to taká radosť cez slzy. Prišla historická medaila, ktorú mužská hádzaná v Michalovciach ešte doteraz 
nezískala a naša generácia je prvou. No po nej prišiel aj koniec mužskej hádzanej v meste, čo ma veľmi mrzí. Taký je však šport. Ako hovorím, teší ma aspoň to, že mládežnícka hádzaná v meste ostáva a ja dúfam, že práve z týchto chlapcov v budúcnosti vyrastú naši nasledovníci a nami získaná medaila nebude poslednou.“
Vy ste boli pred troma rokmi jedným z mála zo súčasného kádra, ktorý naštartoval winLand ešte v prvej lige. Verili ste tomu, že do troch rokov sa môžete tešiť z medaily?
„To neveril asi nikto. Mne by to ani v tom najlepšom sne vtedy nenapadlo. Vtedy som bol rád, že sa hádzaná do Michaloviec po šiestich rokoch vracia. Pán Hudák ma, ako aj ostatných chlapcov, oslovil s ponukou, ktorú som veľmi rád prijal. Veľmi sa mi páčili jeho plány, ktoré sa však potom pod vplyvom rôznych okolností zmenili. Chcel som tej mužskej hádzanej pomôcť. Som veľmi rád, že sa to podarilo a vyskočilo to až do takej miery, ktorú pred troma rokmi nečakal asi nikto. Možno to bolo nejako česané horúcou ihlou, mohlo sa ísť pomalšie, krôčik po krôčiku. Možno by sa tie úspechy dostavili neskôr. Ale hovorí sa, keby bolo keby a bohužiaľ skončilo to, ako to skončilo. Som však rád, že sa dosiahla aspoň historická medaila.“
Prečo podľa vás nastal koniec mužskej hádzanej v Michalovciach?
„Všetko je to o peniazoch. Problém nastal vo financiách. Pán Hudák už nedokázal družstvo ťahať sám len zo svojich zdrojov a to je samozrejme pochopiteľné.“
Mužská hádzaná v Michalovciach nebola pred tým v Michalovciach plných šesť rokov. Koľko podľa vás potrvá jej ďalší reštart.
„To je dosť ťažká otázka. Ja pevne verím, že to bude oveľa menej, ako to bolo medzi rokmi 2004 - 2010. Dúfam, že sa opäť nájde taký človek, alebo ľudia, ako bol pán Hudák a mužská hádzaná opäť bude na extraligovej scéne. Musí to však byť skupina ľudí, nie jeden človek, ako to bolo doteraz. Najlepšie by bolo, keby sa začalo
stavať na odchovancoch. V našej momentálnej štruktúre je rad šikovných chalanov, ktorí by v budúcnosti mohli byť súčasťou mužského tímu. Všetko však chce svoj čas.“
Nemyslíte si, že bol problém aj v tom postaviť mužské družstvo bez pevnej mládežníckej základne. Proste nebolo koho vytiahnuť do prvého tímu a majiteľ klubu sa musel zamerať na kúpu hotových hráčov...
„Teraz je to ťažké povedať. Predtým tie mládežnícke tímy fungovali tak, ako fungovali. Trvá roky kým si klub vybuduje mládežnícku štruktúru. My sme to naštartovali v roku 2010 a prvý úspech sa dostavil v podobe zisku striebornej medaily pri mladších žiakoch. Treba v tom len pokračovať. Na druhej strane sa treba pozrieť aj nato, že títo chlapci videli na vlastné oči mužskú extraligu a mali tu svoje vzory. Pre nich to bolo možno aj plus. Tá základňa však bola naozaj priúzka a fakt nebolo v blízkej dobe koho do prvého tímu vytiahnuť.“
V žiackej kategórii sa vám podaril takisto zisk medaily, keď mladší žiaci získali striebro. Bolo to presne štrnásť rokov, čo sa takýto úspech v chlapčenskej hádzanej podaril.
„V prvom rade na tom má najväčší podiel predovšetkým ich tréner Marcel Cibere. Ja som veľmi rád, že chalani v Prešove ukázali, že hádzanú hrať vedia. Boli takzvaným čiernym koňom turnaja a zaslúžene sa tešili z medaily.“
Môže byť práve táto generácia tou nastupujúcou, ktorá by mohla zásobovať mužský tím?
„Všetko je možné. Chlapci ukázali svoj potenciál a keď budú na sebe pracovať určite majú v tomto športe budúcnosť.“
Vám osobne sa v tomto čase podaril prestup, keď ste sa stali asistentom trénera Jána Packu pri tíme Iuventy Michalovce. Kedy vlastne prišla ponuka od slovenského majstra a nebolo to pre vás ako blesk z jasného neba?
„Ponuka z Iuventy prišla naozaj ako blesk z jasného neba. Ja som im v priebehu minulej sezóny niekoľkokrát chodil vypomáhať, keď mal tréner Packa na tréningoch problém s brankárkami. Vtedy som nemal s tým najmenší 
problém pomôcť im. Tam možno prišiel ten prvý kontakt s klubom a možno aj kvôli tomu prišla tá ponuka. Musím povedať, že ma trošku zaskočila. Som veľmi rád, že sa podarilo skĺbiť moje civilné zamestnanie s pôsobením v Iuvente a nebude ani najmenší problém. Teraz môžem povedať, že sa na pôsobenie v tomto tíme naozaj veľmi teším.“
Je pôsobenie v tíme šesťnásobného slovenského majstra pre vás výzvou?
„Tak to určite. To by bolo pre každého. Pre mňa, ako začínajúceho trénera je pôsobenie v tomto tíme obrovskou výzvou. Iuventa Michalovce je v ženskej zložke špičkou na Slovensku aj v Čechách a pre koho by nebolo pôsobenie v tomto tíme výzvou. Iuventu by som prirovnal v mužskej kategórii k Prešovu a takýchto družstiev je na Slovensku veľmi málo. Ja sa trénerskému remeslu chcem venovať aj do budúcna a pôsobenie v tomto tíme, pri trénerovi Packovi je obrovská škola.“
S akými ambíciami prichádzate do Iuventy?
„Iuventa Michalovce má vždy tie najvyššie ciele a ambície. Ja od nich určite nechcem upúšťať. Ja sem prichádzame s tými najvyššími ambíciami.“
Práve tréner Packa sa vyjadril, že sa teší na vašu spoluprácu...
„Od takého trénera, ako je on, tieto slová určite potešia. Je to takisto bývalý brankár, výborný tréner a ja sa takisto na spoluprácu s ním veľmi teším. Mám sa od neho čo učiť.“
Je vašou výhodou, že nejdete do neznámeho prostredia?
„Ja tento klub veľmi dobre poznám. Chodil som skoro na každý zápas a určite nevstupujem do neznámeho prostredia. Poznal som sa s trénerom, hráčkami a o to ľahšie je teraz pre mňa naskočiť do tohto vlaku.“
Keď ste dostali ponuku, vedeli ste hneď, že ju aj prijmete?
„Tam išlo hlavne o to skĺbiť moje civilné zamestnanie s prácou v klube. To sa nakoniec aj podarilo. Nejaký čas na rozmyslenie som si určite zobral, no bol to asi iba deň a hneď potom som odpovedal na ponuku kladne.“
Stávate sa trénerom. Dalo by sa povedať, že ten brankársky dres ste už zavesili na klinec?
„Čo sa týka mojej hráčskej kariéry, tú som už ukončil. Do budúcna ju neplánujem obnoviť a chcem sa teraz zamerať na trénerstvo. K hádzanej možno pričuchnem ešte rekreačne, no určite to nebude profesionálne. Moja hráčska kariéra je totiž uzavretá.“
Peter Brendza
