Bol desať rokov (2000 - 2010) prezidentom Slovenského hádzanárskeho zväzu (SZH). Jeho éra bola poznačená úspechmi mužskej reprezentácie, ktorá sa za jeho pôsobenia až štyrikrát kvalifikovala buď na svetový alebo európsky šampionát. Aj jeho trápia súčasné problémy slovenskej hádzanej. Mužská reprezentácia sa od MS 2011 nekvalifikovala na žiadny šampionát a ženská si dokonca na MS alebo ME nezahrala od roku 1995. Zatiaľ čo česká ženská hádzaná napreduje, slovenská stagnuje. Jasne je to vidno aj v spoločnej WHIL, kde klesol počet slovenských účastníkov na štyri tímy. Táto súťaž, pod ktorej začiatkom je výrazne podpísané aj jeho meno, nedávno vstúpila do svojho dvanásteho ročníka. O jej začiatkoch alebo aj o tom, čo treba spraviť, aby tento ročník naozaj nebol posledným, sme sa porozprávali s bývalým prezidentom SZH Pavlom Derfényim (71).
V posledných týždňoch ste sa Michalovčanom vytratili z očí. Môžete prezradiť čím sa momentálne zaoberáte?
„Po dlhých rokoch života som sa odsťahoval z Michaloviec do Prešova a tak voľný čas venujem predovšetkým rekonštrukcii rodinného domu. S radosťou som preto na jar prijal ponuku tunajších priateľov spoluorganizovať tradičný prešovský turnaj v plážovej hádzanej. V súčasnosti už pripravujem ďalší, v poradí 20. ročník, s novým názvom - Memoriál Vincenta Lafka. Je to pocta zakladateľovi turnaja, legende československej hádzanej a priateľovi, ktorý nám chýba. Samozrejme, sledujem dianie v hádzanej na domácej i medzinárodnej scéne. Michalovská Iuventa bola a zostane mojou srdcovou záležitosťou, a už teraz pozerám do rozpisu, na ktorý zápas sa prídem pozrieť.“
Pavol Derfényi dostal v roku 2012, kedy oslávil sedemdesiate narodeniny, cenu mesta Michalovce
Vy ste považovaný za otca myšlienky slovensko - českej hádzanárskej súťaže WHIL. Tá nedávno vstúpila do svojho dvanásteho ročníka. Teší vás, že je interliga na svete už toľko sezón?
„Od myšlienky založiť a rozbehnúť spoločnú súťaž viedla k realizácii zložitá cesta. Keď nastúpila v Michalovciach koncom leta 2002 v úvodnom zápase interligy pražská Slavia, konečne mi došlo, že sen sa naplnil. Všetky starosti boli razom zabudnuté. A keď o krátky čas zavítalo na Zemplín slávne Hypo, cítil som zimomriavky. To, že dnes WHIL vstúpila do dvanásteho ročníka, je potvrdením správnej myšlienky. Mám z toho radosť.“
Očakávali ste pri zrode tejto myšlienky, že sa v nej odohrá už dvanásť ročníkov?
„Predlžovanie pôvodnej zmluvy o ďalšie roky bolo neraz ťažkým orieškom, objavili sa pochybnosti, aj negatívne reakcie. Všetko sa podarilo urovnať a spoločná súťaž stále prináša divákom atraktívnejšie, pestrejšie a kvalitnejšie zápasy, ako by ponúkli národné ligy. Verím, že WHIL bude pokračovať aj naďalej a slovenská strana ponúkne kvalitu, ktorú bude tá česká rešpektovať a mať o ňu eminentný záujem.“
V prvých ročníkoch hrali prím slovenské tímy. Teraz je to skôr naopak. Prečo je to podľa vás tak?
„Ak sa pozrieme do československej hádzanárskej histórie, tak zistíme, že prevaha slovenských družstiev nebola ničím výnimočným. To platilo aj v čase vzniku WHIL a dlho po ňom. Český tím prvý raz vyhral až v 8.ročníku súťaže. Medzičasom slovenská ženská hádzaná stratila podporu v hlavnom meste, postupne sa stenčil sponzorský mešec v Šali, z rôznych dôvodov súťaž opustil systematicky sa rozvíjajúci tím z Trenčína, projekt v Bánovciach nad Bebravou vydržal len rok. Naopak, u nováčikov súťaže v Moste a Porube sa za hádzanárskymi klubmi objavili solventní, cieľavedomí a ambiciózni partneri. To zmenilo pomer síl v prospech českej strany.“
Česká ženská hádzaná je momentálne v kurze. Zdá sa tak, že práve WHIL jej k tomu pomohla. Na druhej strane počet slovenských účastníkov v interlige klesá. Čo je podľa vás dôvodom toho, že slovenská ženská hádzaná nenapreduje tak ako česká a prečo počet slovenských účastníkov je v lige každým rokom nižší?
„Ak má aj naďalej pokračovať spoločná súťaž, počet konkurencieschopných slovenských družstiev už nesmie klesnúť. Sme síce o polovicu menší, ako náš západný sused, so slabšou ekonomikou, ale aj tak je v našich silách ponúknuť viac. Doplácame na to, že v súťaži nemáme klub zo žiadneho krajského mesta, ktorý by mal možnosť aj s hráčkami – študentkami i s menším rozpočtom postaviť relatívne vysokú kvalitu. Slovenské „dediny“ zatiaľ celkom úspešne súťažia s českými mestami. Lenže dokedy? Štát, ani zväz, nevedia nájsť kľúč, ako urobiť podporu hádzanej atraktívnejšou. Krajské samosprávy riešia úplne iné problémy. Hotové riešenie vo vrecku nikto nemá. Škoda, že nebola vôľa rozšíriť WHIL o zahraničného účastníka. Užhorod by bol podľa mňa dobrým doplnením súťaže.“
Českým družstvám môže momentálne konkurovať akurát Iuventa Michalovce. Tá na Slovensku nemá konkurenciu a so slovenským tímom neprehrala už tri roky. Prečo je to tak?
„Táto otázka by sama o sebe vystačila na celý rozhovor. Keď mám byť stručný, tak za úspechom Iuventy a jej postavením na Slovensku je treba predovšetkým vidieť cielenú podporu klubu od spoločnosti Chemkostav. Tento sponzor dáva do hádzanej nielen svoje peniaze, ale aj srdce, skúsenosti a premyslenú koncepciu. Nápad vystavať za vlastné peniaze špičkovú halu je v slovenskom prostredí skutočnou raritou! Rád by som však pripomenul, že prostredie pre vznik prestížneho klubu pripravil svojou dlhodobou podporou v minulosti aj iný sponzor, Zekon. Obrovskú rolu zohráva tiež bezkonkurenčný michalovský divák. Fakt, že klub si celých jedenásť rokov drží prvé miesto v návštevnosti určite sponzori vnímajú ako veľký záväzok - vedia pre koho šport robia.“
Nebolo by podľa vás dobré, keby Michalovčanky hrali okrem WHIL ešte aj nejakú inú, silnejšiu súťaž?
„Iste by to prospelo hráčkam a samozrejme divákovi, ale rozhodnutie nechajme na vedení klubu. Z pohľadu vzdialenosti a ekonomiky by bol určite najvhodnejší štart v Maďarsku. Pokúsi sa Iuventa ísť touto cestou? Neviem. Keby aj áno, chce to čas. Rokovania vedúce k súhlasu pre štart Tatranu Prešov v maďarskej lige trvali takmer štyri roky.“
Poďme k ďalšej téme. V minulom roku boli Michalovce doslova mestom hádzanej. Hrala sa tu najvyššia súťaž žien aj mužov, čo nebolo v žiadnom inom meste. Mužský klub HC winLand sa však dlho na špici neudržal a po dvoch extraligových ročníkoch skončil. Aká bola podľa vás príčina?
„Rád by som vyslovil uznanie tým, ktorý dokázali priviesť mužský klub k historickému tretiemu miestu v Extralige. Neviem sa kvalifikovane vyjadriť k problémom, pre ktoré klub skončil.“
Myslíte si, že je reálny rýchly návrat michalovskej mužskej hádzanej a nemyslíte si, že tá doplatila na chabú mládežnícku základňu?
„Medailové pozície Iuventy a winLandu v uplynulom ročníku boli aj úspechmi mesta Michalovce. Verím, že mesto pomôže nájsť riešenie, aby sa michalovská mužská hádzaná v ťažkých dobách nestratila z hádzanárskej mapy. Ľahšie sa potom môže zasa raz dostať do elitnej spoločnosti – poučená z minulosti.“
A sme pri poslednej téme. V lete došlo k zmenám na reprezentačných stoličkách tak u mužov, ako aj u žien. Bol to podľa vás štandardný krok?
„Peter Dávid ako reprezentačný tréner mužov neuspel, kvalifikačnou prehrou s Bieloruskom stratila reprezentácia viac, než len postup na vrcholné podujatie. To bol iste hlavný dôvod výmeny. Odvolanie Petra Sabadku, po dobrých výsledkoch ženského družstva a pred kvalifikáciou so sľubným žrebom, ma prekvapilo. Neviem a ani neskúmam, čo ovplyvnilo manažérske rozhodnutie zväzu a predovšetkým jeho prezidenta. Je to jeho zodpovednosť.“
K mužskej reprezentácii sa okľukou vrátil Zoltán Heister. Je to práve tréner, ktorý sa k reprezentačnému kormidlu dostal za vášho prezidentovania. Je on podľa vás tým trénerom, ktorý patrí k mužskej reprezentácii?
„Zolo je predovšetkým výborný organizátor, ktorý rozumie umeniu motivácie. Jeho prácu dôverne poznám, želám mu, aby ho pri návrate sprevádzalo šťastie a slovenská reprezentácia zažila opäť veľké úspechy.“
Peter Brendza
