Čosi viac ako týždeň pred kalendárnou jarou sa to v prírode na prichádzajúcu zmenu ročného obdobia vôbec nepodobalo.
Za neustáleho hustého sneženia sa tvrdé jadro členstva Najstaršieho michalovského Klubu slovenských turistov (KST) Turista vydalo z obce Lúčky na naplánovanú túru po brehu Šíravy. Vyššie spomínaná obec, ktorá má aj svoju turistickú známku č. 248 (www.turisticke-znamky.sk) , leží pri prielomovom údolí potoka Čierna voda. Podľa archeologických výskumov bolo toto teritórium osídlené už od mladšej doby kamennej, no sídliská tu boli aj v dobe bronzovej, železnej, rímskej ba i v období sťahovania národov. Po nie veľmi príjemnej chôdzi cez východnú ochrannú hrádzu pri pomerne silnom bočnom vetre bičujúcom turistov drobným hustým mokrým snehom, za minimálnej viditeľnosti na ešte stále zamrznutú hladinu Zemplínskej šíravy, došli do obce Jovsa. Táto podhorská usadlosť, o ktorej písomná zmienka je už r. 1419, bola voľakedy známa dnes už zaniknuvšími kúpeľmi miestneho významu cca 1500 m na severozápad od obce. Dodnes však možno na ich mieste vidieť zopár skromných prameňov.
Naši putujúci však zašli k prírodnému termálnemu prameňu, skrývajúcemu sa v skoro 15 cm hlbokom čerstvo napadanom snehu, s typickým zápachom (sirovodík) a liečivými účinkami na severnom okraji obce v juhozápadnom cípe CHKO Vihorlat v Národnej prírodnej rezervácii (NPR) Jovsianska hrabina s bohatým výskytom hrabov a zákonom chránenej bledule jarnej karpatskej, kde túto interesantnú akciu ukončili.
I keď z pôvodne avizovaných predjarných kilometrov to bola nakoniec pravá zimná túra človeka chodiaceho pravidelne celoročne do prírody, v konečnom dôsledku potešila aj taká zhruba 10 km nepredvídateľná prechádzka s poslednými záchvevmi zimy.
Anton Hasák
