Vlado Hrivnák sa vo svojom štvrtom príbehu prenesie po ďalšom úspešnom roku na ostrovy do Írska. Cez Dublin, až do mestečka Galway, severne od hlavného mesta.
Po lete strávenom v Grécku som išiel do školy plný pohody a očakávania, čo prinesie štvrtý ročník. V duchu som si myslel, že to bude precíznejšie pokračovanie tretieho ročníka, no opak bol pravdou. Hneď od prvej chvíle sa na nás vyrútilo množstvo informácií, prehľadov, tabuliek, smerníc, osnov. Tvrdé prebratie sa do reality. Zase sme sa všetci spolužiaci stretli tak, ako sme ukončili semester - nikoho nevyhodili, nikto neodišiel. Bola by to škoda, lebo sme si na seba zvykli. Tak sme sa pustili "do boja" s medzinárodným turizmom, alebo vidieckym turizmom a agroturistikou. Na svoje sme si prišli, keď sme preberali metódy manažérskeho rozhodovania a manažment rizík a zmien. Ale aj taká sprievodcovská činnosť či fitness aktivity a zdravie mali, svoje čaro. Najťažšie skúšky boli z turistického produktu a manažérskej etiky.
Kam tentokrát?
V zime, ako som si už zvykol, som rozmýšľal, ktorú krajinu navštívim v lete. V jeden zasnežený večer som išiel domov a zrazu mi niekto poklopal po pleci. Otočil som sa a spoznal spolužiaka zo strednej školy, ktorého som odvtedy, ako sme ukončili hotelovú akadémiu nevidel. Zvítali sme sa a porozprávali čo budeme robiť v lete. Pretože pracuje v Írsku, bol by rád, keby som prišiel za ním. V tej chvíli bolo rozhodnuté, ktorú krajinu, kultúru a ľudí spoznám. Chvalabohu Írsko je v EÚ, takže žiadne víza som nepotreboval. Pár mailov s personálnou manažérkou a všetko bolo dohodnuté. To už bol koniec mája a predo mnou košické letisko a pocit, že je to moje posledné leto, ako študent.
Ide sa na ostrovy
Let prebehol v pokoji a pomerne krátko. Medzipristátie v Bratislave a už som bol v Dubline. Bol som prekvapený, koľko rás a národností sa nachádzalo v tejto metropole, pretože som tam strávil noc dlhšou prechádzkou. Ráno som pokračoval ďalej, do mesta Galway, ktoré sa nachádza asi 4 hodiny autobusom na sever od Dublinu. Keď som dorazil, čakal ma môj spolužiak a šli sme domov. Ubytovanie bolo zabezpečené, práca tak isto, všetko, ako má byť. Len som si potreboval zvyknúť na miestny prízvuk, ale to trvalo iba pár dní. Naozaj nemôžem nič vyčítať. Krásna príroda, celá krajina zarastená trávou, lúky plné oviec, útle domčeky, história dýchala na každom kroku. No všetko to zatienil dážď. Dovtedy som neveril, že môže za deň 3 krát svietiť slnko a 5 krát pršať, takže moja prvá investícia bola do nepremokavej bundy. Ľudia boli veľmi milí, typickí škaredí Íri s hrdzavými vlasmi, spočiatku trošku opatrní, no napokon sa ukázali ako dobrosrdeční. A snáď každý štvrtý človek hovoril po poľsky. Hneď na druhý deň som išiel do hotela prihlásiť sa. Manažérka ma, ako to už býva v dobrých hoteloch, previedla po jednotlivých oddeleniach, ale najviac času som strávil v reštaurácii a kuchyni, keďže som robil ako čašník. Personál pozostával zo Slovákov, Poliakov, Ukrajincov a samozrejme Írov, tí pracovali iba na riadiacich funkciách, a tak vznikla medzi nami slovanská kooperácia. Dostal som uniformu a hneď "zarezával" naplno, od prvého dňa.
Šikovnosť a zárobok
Mzda bola určovaná od odpracovaných hodín, tak som sa snažil vykonávať svoju robotu dobre, aby som ich mal čo najviac. Systém práce bol špecifický, svojský. Prvú skupinu príjmov tvorili zákazníci cestovných kancelárii, ktorí prichádzali v skupinách, kde bola jednoduchá obsluha, vopred určené menu, takže žiaden problém. Druhú skupinu tvorili tzv. à la carte. To boli riadni hostia, ktorí si zarezervovali stôl na večer, poväčšine stôl pre max. 5 ľudí. Všetko prebiehalo rýchlo, kapacita reštaurácie bola do 230 miest, dôraz sa kládol na precíznosť, presnosť a hlavne presné načasovanie. Na omyly a zbytočné chyby nebol čas. Aby som sa dostal do tohto kolotoča, som pracoval pre tých hostí, ktorí prišli cez cestovnú kanceláriu. No tí nenechávali prepitné, tak som sa snažil rýchlo sa zorientovať a ukázať manažérovi, že môžem pracovať na sekciách určených pre individuálnych klientov. Tam mal čašník svojich max. 8 stolov, o ktoré sa staral sám. Žiaden asistent, žiadna pomoc, všetko si to musel skorigovať a obsluhovať sám tak, aby bolo servis bezchybný. Nebolo to také jednoduché, ako by sa mohlo zdať, pretože hosťa bolo treba usadiť, naliať mu pohár vody, ponúknuť pečivo (na výber niekoľko druhov), objednať, vymeniť, resp. založiť správny príbor a pohár, nasledovala samotná obsluha, (pozostávala prevažne z predjedla, polievky, hlavného chodu a dezertu), k tomu správne nápoje, alebo víno, samozrejmosťou bolo venovanie sa hosťovi. A keď prišli naraz návštevníci k štyrom stolom tak. Vedel som do čoho idem a keď som si chcel niečo zarobiť a aby boli so mnou spokojní, musel som sa poriadne obracať.
Čas aj na pamiatky
Vo voľnom čase som chcel poznať čo najviac z histórie krajiny, tak sme si spolu s priateľmi naplánovali rôzne výlety do blízkeho okolia. Azda najkrajším zážitkom bolo vidieť starú wikingskú loď kotviacu v miestnom prístave. Určite je to zážitok, o ktorom budem rozprávať aj svojim deťom. Ohromila ma prekrásna príroda, vždy zelený a upravený trávnik, nie taký, aký je u nás. Presne to, čo vidieť v romantických filmoch Rosamundy Pilcherovej, jednoducho romantika, aká má byť. Najviac mi vadilo počasie, kde si krásne slnečné Grécko. Asi som bol prvý Slovák, ktorý si priniesol do Írska opaľovací krém a krátke nohavice. Aj zlá skúsenosť má niečo do seba. Keďže v tejto oblasti žije veľká komunita Poliakov, nebol problém s nákupom potravín, boli veľmi podobné a chutné, ako naše. Toto leto bolo posledné študentské, aké bude to budúce? Jedno viem, pobyt v krajinách hovoriacich po anglicky mi pomôžu pri štátniciach z anglického jazyka.
Vladislav Hrivnák
