Posledný ročník a koniec zlatého študentského života, cesta späť do Írska. Následne finančná kríza a návrat domov. Posledná časť príbehu michalovského študenta.
Piaty ročník a diplomovka
Piaty ročník niesol so sebou niečo zvláštne. Vedel som totiž, že všetko sa blíži ku koncu, všetci sa rozletíme každý svojou cestou a bude nenávratne preč krásny študentský život. V zimnom semestri sme mali iba dva predmety a to architektúra a prostredie a ľudová kultúra a umenie. V letnom to boli manažment regiónu a projektovanie zábavných parkov a areálov. Predmetov bolo málo v porovnaní s ostatnými ročníkmi, no boli to ťažšie. Ale väčšinu času som trávil na príprave diplomovej práce a učením sa na štátne záverečné skúšky. Jazykové boli vo februári a pozostávali z anglického a francúzskeho jazyka. Nasledovalo odovzdávanie diplomovky a moje štúdium sa ukončilo štátnicami z odborných predmetov, v ktorých boli zahrnuté otázky z manažmentu, ekonomiky, marketingu, hotelového a reštauračného manažmentu a ďalšie.
Štúdium ukončené - späť do Írska
Riadne štúdium bolo teda ukončené a ja som sa opäť vrátil do Írska, do toho istého hotela. Bolo to niekedy v auguste, pretože som si chcel vychutnať aspoň trochu slnečného počasia. Môj prvotný plán bol taký, že nastúpim ako čašník a neskôr sa vypracujem vyššie. Veď ma všetci poznali ako dobrého pracovníka. No, keď sa kolega, ktorý robil ako "cashier" poranil a musel odísť, manažér mi dal školenie a nastúpil som na jeho miesto. O čo išlo? Čašníci doniesli objednávky od hostí a ja som nahadzoval jednotlivé položky na izby, v ktorých bývali, resp. som vystavil účet. Zodpovedal som za hotovosť, robil uzávierky, spolupracoval s recepciou pri preberaní rezervácií, s kuchyňou pri kontrole zásob. Pri vstupe klienta do reštaurácie som ho privítal, vypýtal si meno pre kontrolu rezervácie, uviedol k stolu, podal menu, usadil a keď odchádzal, tak som sa rozlúčil a zaželal pekný večer. No a najhlavnejšie bolo, že som zodpovedal za chod reštaurácie v neprítomnosti manažéra. Presťahoval som sa do apartmánu, kúpil auto, začal samostatne žiť.
Prekliata kríza
No všetko prekazila hospodárska kríza. V hotelierstve sa to prejavilo rýchlo a prudko. Začal klesať počet zákazníkov, stornovali sa izby, začali prepúšťať. A tí čo ostali, museli vykonávať prácu niekedy aj za troch ľudí. Tým sa znížila kvalita servisu, nedostatok času sa prejavil aj na vzhľade priestorov. Takže sme pracovali ako otroci, pretože prácu si chcel každý udržať. Stávalo sa, že som robil v týždni iba dva dni. Bolo treba platiť nájom, poistku, stravu. Rozmýšľal som nad zmenou hotela, no všetky boli na tom rovnako. Najhoršie bolo, keď som pracoval na štedrý večer, ale myseľ bola doma pri prestretom stole s rodičmi. Po novom roku sa začalo ešte viac prepúšťať a keď ma zavolal manažér hotela do kancelárie, mal som zlý pocit. Tam už čakali dvaja z kuchyne, dvaja z ubytovacieho úseku, dvaja z recepcie a jeden kolega z reštaurácie. Povedal nám, že sme skvelí pracovníci, svoju prácu odvádzame dobre, ale keďže je tá kríza, tak nás musí uvoľniť z pracovného pomeru, z hodiny na hodinu.
Návrat na Slovensko
Ráno som šiel do roboty tak, ako vždy a večer som nevedel, čo bude ďalej. Tak som prišiel domov, na Slovensko v polovici februára. Posielal som maily, odpovedal na ponuky, inzeráty, chodil na pohovory no márne. Dostať prácu sa mi podarilo až pred letom v jednom päť hviezdičkovom hoteli. Ponuka znela, že najprv nastúpim ako čašník na skúšobnú dobu, a potom, keď budem vedieť o čo ide, tak postúpim na manažéra. Súhlasil som, lebo sa mi to zdalo celkom fér. Preto som sa odsťahoval do Bratislavy, našiel podnájom a začal pracovať. Tri mesiace prešli, prešiel aj štvrtý, no na môj postup sa akosi zabudlo. Opýtal som sa manažéra, čo sa deje. Odpoveďou bola veta: „Je kríza.” Vzťahy na pracovisku, jednanie zo strany majiteľov hotela, neschopnosť platiť mzdu zamestnancom na čas, ma priviedli k rozhodnutiu dať výpoveď a odišiel do Prešova, pracovať ako obchodný zástupca pre firmu, ktorá sa zaoberá predajom kávy. Tam som vydržal mesiac, mali to dobre vymyslené, len sme si akosi nesadli.Čo mi dali roky, na ktoré som v svojich príspevkoch spomínal? Pracovné skúsenosti v zahraničí ma naučili pracovať inak, ako na Slovensku. V prvom rade som získal výborné jazykové schopnosti. Všade na svete platí, náš zákazník, náš pán - vážiť si hosťa a urobiť všetko preto, aby sa k nám vrátil a o kvalite poskytovaných služieb rozprával ďalej. Videl som a zažil iný prístup k zamestnancom, iné vzťahy na pracovisku, inú atmosféru. Dá sa pracovať oveľa ľahšie, zmena sa dá prežiť lepšie, systém práce môže byť zdravší, jednoduchší, účinnejší, prepracovanejší. Komunikatívnosť, úsmev, kvalitná tímová práca sú veľmi dôležité. To som sa naučil vďaka vzdelaniu a pobytu v zahraničí.
Vladislav Hrivnák
